Napríklad park pri našom dome. Telavivská radnica sa rozhodla, že ho konečne dá do poriadku. Stromy tam rástli pridivoko, detské pieskovisko trpelo inváznym správaním psov a lavičky a hojdačky tiež pomaly dosluhovali.
A tak jedného slnečného dňa prišli chlapíci, čo majú na starosti kladenie nových chodníkov. Boli to izraelskí Arabi, vďaka ktorým som nielenže mohla trikrát denne utierať prach, ale odvtedy mám aj dokonalý prehľad v arabskom repe, disko aj ľudovej hudbe.
Aj som im párkrát chcela zakričať, aby stlmili, ale môj politicky korektný muž a znalec miestnej mentality ma upozornil, že by si to mohli zle vysvetľovať. Akože sa do nich púšťam, lebo sú Arabi.
Potom prišiel čas na osadenie nových lavičiek a detského ihriska. V parku sa objavil malý buldozérik a sedel v ňom bradatý ortodoxný žid.
Ďalší jeho spoluveriaci natierali preliezky. Modlili sa trikrát denne a vyspevovali pritom, až sa triasli hrnce v kuchyni. Aj tých som chcela trochu stíšiť, ale môj muž ma opäť varoval, že sa to nehodí. Vraj preto, že ortodoxní su významnou časťou izraelskej spoločnosti a mala by som oceniť, že ich vôbec vidím pracovať. Tak sme sa naučili pár žalmov.
Prišiel ďalší týždeň a nastúpila čata Filipíncov, čo park vyzametali, pohrabali listy a smeti. Od tých sa zase človek podučil niekoľko nadávok a stratégii, ako predstierať prácu.
Telavivská radnica dokázala, že sa dá demokraticky zarobiť všetkým a nepozná predsudky. Ja by som len politicky nekorektne vyhlásila, že z chodníkov sa olupuje asfalt, farba z preliezok zliezla po prvom daždi a smeti stále čakajú na odvoz vo vchode parku.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
