Tak, ako Ian Smith predpovedal. S Ianom Smithom, bývalým ministerským predsedom Rodézie, sme si 15 novembra 2003 podali ruky pred jeho rezidenciou v Harare pred naším takmer súčasným odchodom zo Zimbabwe. Ja som sa lúčil ako zahraničný novinár, ktorému vláda prezidenta Roberta Mugabeho nepredĺžila pracovné vízum. On ako symbol belošského režimu, ktorému Mugabeho vláda znárodnila legendárnu farmu Independence. Aby urýchlili Smithov odchod z krajiny, Mugabeho tajní policajti mu doma postupne odpojili telefón, vodu a elektrinu.
Ian Smith, vojnový hrdina, farmár, patriot a nekonformný politik, ktorý pätnásť rokov odolával tlaku celého sveta na čele belošského režimu v dnešnom Zimbabwe, sa narodil 8. apríla 1919 v Selukwe v britskej kolónii Rodézia. Ako koloniálny záložník sa zúčastnil na leteckej bitke o Britániu, v ktorej prišiel o oko. Mugabeho propaganda neskôr rozširovala, že Smith videl pomery v Afrike skreslene, lebo sa pozeral cez sklenené oko. Po návrate do Afriky Smith vstúpil do miestnej politiky práve v čase, keď sa končila koloniálna éra.
Po rokovaniach s britskou vládou o budúcnosti Rodézie, ktoré neviedli nikam, Smith ako predseda autonómnej vlády v novembri 1965 podpísal jednostranné vyhlásenie nezávislosti od Veľkej Británie. Proti Smithovi sa okamžite zmobilizovala svetová verejná mienka a britská vláda uvažovala o vojenskom zásahu. Ani odpor šiestich miliónov miestnych černochov, ani medzinárodné politické a hospodárske sankcie nedokázali zvrhnúť režim, ktorý stál na podpore 270-tisíc belošských osadníkov.
"Good Old Smithy"
Portugalsko, ktoré kolonizovalo susedný Mozambik, Južná Afrika a stovky západných firiem sa do bojkotu Rodézie, ktorý vyhlásila OSN, potichu nezapojili. Aj vďaka nim sa Smithovi podarilo vytvoriť bezprecedentnú materiálnu prosperitu - pre belošskú menšinu. Rozvoj priemyslu, infraštruktúry a služieb v krajine veľkej ako Nemecko z ministerského predsedu v takmer rodinnej atmosfére bielej Rodézie vytvoril idol menom "Good Old Smithy".
Na druhej strane Smithov parlament v roku 1969 prijal ústavu, ktorá potvrdila politiku rasovej diskriminácie. Z tohoto obdobia pochádza aj Smithova slávna parafráza Hitlerovho výroku o tisícročnej belošskej hegemónii v Afrike: "Černošskej vlády sa v tomto rohu Afriky nedočkáte, ani keď budete žiť tisíc rokov."
Smithove problémy sa začali v roku 1974 pádom vojenskej diktatúry v Portugalsku, ktorá urýchlila nezávislosť Mozambiku. Smithova vláda sa ocitla v zovretí dvoch protichodných záujmov. Na jednej strane proti nej stálo africké hnutie za nezávislosť, na druhej juhoafrický apartheid, ktorý potreboval pokojné zázemie. Mozambik a Angola začali podporovať partizánsku vojnu v Rodézii, ktorej vláda obratom podnikala odvetné vojenské akcie proti komunistickým režimom v Mozambiku a Zambii.
Hospodárska katastrofa
Joshua Nkomo a Robert Mugabe, exiloví vodcovia národnooslobodzovacích organizácií s orientáciou na bývalý Sovietsky zväz a konexiami na Čínu, zjednotili hnutia do Vlasteneckého frontu Zimbabwe. Účinnejší postup čoskoro zabrzdilo vzájomné súperenie. Medzitým sa zmenila aj africká politika USA a Južná Afrika, s úmyslom zmierniť rastúcu medzinárodnú opozíciu voči apartheidu, zastavila vojenskú pomoc Rodézii.
Smith bol prinútený uznať nárok černošského obyvateľstva na väčšinovú vládu. Prvý pokus - konferencia o budúcnosti Rodézie v Ženeve v roku 1976 - sa skončil fiaskom. V roku 1977 Smith propagoval takzvané vnútorné vyrovnanie, ktoré by zachovalo politickú moc belochov s kulisou bábkovej černošskej vlády. Smith sa v roku 1978 naposledy pokúsil o kompromis, keď podpísal dohodu s umierneným černošským biskupom Abelom Muzorerwom, ktorá krajine zaručovala väčšinovú černošskú vládu s právom belošského veta. Belosi tak mohli zabrániť prípadným ústavným zmenám a mali im
zostať aj kľúčové pozície v armáde a polícii.
Na takéto riešenie už bolo neskoro. Medzinárodná politika mala celkom iné ambície. V roku 1980, po ďalšej konferencii o Rodézii v Londýne, zvíťazil v zmanipulovaných voľbách marxista Robert Mugabe. Veľká Británia konečne uznala samostatnosť krajiny pod názvom Zimbabwe. Po tom, ako Mugabe pri moci potvrdil socialistické smerovanie Zimbabwe, sa Smith stiahol do ústrania, odkiaľ znechutene predpovedal, že "černošská vláda krajinu privedie do hospodárskej katastrofy".
Klobúk dolu
S Ianom Smithom som sa stretol vo chvíli, keď sa jeho proroctvo začalo napĺňať. V roku 2001, uprostred Mugabeho dramatického znárodňovania belošských fariem, som pre svoju juhoafrickú redakciu súrne potreboval komentár o policajnom útoku na opozičnú političku Margaret Dongo. Okrem špičiek opozičného Hnutia za demokratickú zmenu sa s novinármi v Harare neodvážil hovoriť nikto. V koloniálnom bridžovom klube ma zoznámili s vtedy 82-ročným Smithom. Oslovilo ho, že máme spoločnú juhoafrickú alma mater - Rhodes University. On bol ročník 1947, ja 2000.
Cestou do jeho rezidencie ma zarazila úcta, s akou pred Smithom na ulici skladali klobúky černosi jeho generácie. Prezident Mugabe sa už vtedy neodvážil vykročiť na ulicu bez ozbrojenej ochranky. Smithov komentár pre moju reportáž bol stručný. K hyperinflácii, obrovskej nezamestnanosti, znárodňovaniu, kolabujúcej poľnohospodárskej produkcii a masovej černošskej emigrácii počas Mugabeho vlády skonštatoval, že k týmto veciam sa "aktuálne vyjadril už v roku 1980".
Ian Smith sa v roku 2005 definitívne pripojil k miliónom zúfalých krajanov zo Zimbabwe, ktorí pred Mugabeho hospodárskou katastrofou odišli do susednej Južnej Afriky. Vo februári tohto roku utrpel infarkt, z ktorého sa už nespamätal. Zomrel na súkromnej klinike pri Kapskom Meste.
Autor: Roman Lipták, Johannesburg
