BRATISLAVA. Štvrté miesto našich futbalistov v kvalifikácii ME 2008 považuje bývalý reprezentant a tréner Ľubomír Luhový za odraz stavu, ktorý v našom futbale je.
„V každej kvalifikácii, ktorú sme začínali, sme sa stretávali s pojmami ako budovanie mužstva, zlepšovanie podmienok v organizácii a v ekonomike, ale nikdy sa nespomínala aj istá revitalizácia vo futbalovej oblasti, v jej prioritnej – hernej časti,“ povedal na úvod pohľadu na štvrté miesto za Českom, Nemeckom a Írskom.
Podľa neho kvalita hry jednotlivcov nie je na takej úrovni, aby sme mohli konkurovať čo len krajinám veľkosťou, ako je Slovensko.
„Žijeme mediálne obdobie, v ktorom hráči nehovoria, ako by mali na sebe pracovať, že by mali ukázať, čo v nich je, ale v ich názoroch prevládajú subjektívne hodnoty. Sú zahľadení do seba a prioritné hodnoty sú posunuté inam. Chýba im pokora a predovšetkým snaha. Snahu podať maximálny výkon považujem za prvoradú,“ zvýrazňuje Luhový.
Navrhuje preto zaradiť spiatočku. „Mali by nariadiť akoby spätný chod, každý by sa mal nad sebou zamyslieť a začať bojovať o to, aby bol lepší a mal miesto v tíme. Mám pocit, že legionári žijú vo falošnej ilúzii, že sú dobrí, a to stačí, ale na výkonoch a výsledkoch reprezentácie to nevidno,“ vraví Luhový a dodáva, že sa tvária, akoby odviedli maximum a ak sa nedosiahol kýžený cieľ, chyba je niekde inde a nie v nich.
„Nezvaľujme však vinu iba na hráčov,“ mierni negatívny pohľad. „Chýba mi detailný rozbor kvality hry jedincov pre daný systém. My si nemôžeme dovoliť hrať otvorene proti najlepším, ale ak určíme defenzívnu taktiku, musia hrať aj najlepší tak, aby ju zvládli, musia byť ochotní podať náležitý výkon a podriadiť sa celku,“ vraví. U Čechov je podľa neho samozrejmé, že Rosický alebo Koller pomáhajú v defenzíve, ale u nás v hre smerom dozadu vládne chaos.
Luhový prízvukuje, že nie je apriori kritikom hráčov, ale ak by všetci odviedli výkony na hranici svojich sto percent, museli by byť výkony iné.
„Musíme sa však zamyslieť, ako sa s hráčmi pracuje, v akom prostredí sa pripravujú, či je v nich dostatočne prebúdzaná hrdosť reprezentovať. Alebo či nepodlieha tréner a okolie tlaku manažérov, predávajúcich futbalistov, ktorí si vyžadujú, aby práve ich hráč nastúpil, bez ohľadu na potreby reprezentácie.“
„Reprezentáciu považujem akoby za špičkového zamestnávateľa, ktorý ponúka skvelé podmienky a najíma si robotníkov, ktorí majú vyrobiť špičkový tovar - reprezentovať. Ak je prostredie žičlivé, môže zamestnávateľ vyžadovať výkony na hranici možností. Lenže terajšia firma, futbalový zväz, také prostredie neponúka a odrazom sú výsledky a výkony.“
Vie niekto z vedenia prinútiť hráčov, aby siahli na hranice možností?
Kto môže, prezidentom počínajúc, ísť príkladom v tom, že na ničom inom, ale len a len na futbale mu predovšetkým záleží?
