enovaných legendárnemu priestoru trikrát desať metrov v centre korza na Sedlárskej ulici.
Nemohlo to byť inak ani v prípade čerstvého tematického dvojčísla revue Fragment. Pém, opravár písacích strojov, nočný vrátnik, sanitkár či vodič električiek, ale hlavne neúnavný insitný básnik a pôsobivý rozprávkar, bol inventárom kaviarne U Michala. Jeho pričinením sa dni v tomto magickom priestore na seba v mnohom podobali, hovorí Ján Litvák, veď len čo ste vošli dnu, bol pri vás a nahlas čítal svoju najnovšiu básničku či rozprávku.
Desať rokov príprav
Podobne naňho a na príhody s ním spojené (k viacerým sa viaže a za mnohé hovorí aj vznik Výboru na erotické zveľadenie Karola Péma) spomínajú aj ďalší, pričom portrét tejto dnes už nežijúcej michalovskej legendy, ktorú Kamil Zbruž nazval „prorokom s dušou dieťaťa“, ilustrujú Pémove básne.
Fenomén kaviarne U Michala trpezlivo čakal na svoj deň a v poslednom čase sa zjavoval vo viacerých periodikách, dokonca i v jednom zahraničnom. Českom. (V ére Michala, keď aj literatúru dusila normalizácia, sa o „zahraničnom“ Česku nesnívalo ani tým, ktorí sa ho neskôr, keď už kaviareň v roku 1991 zanikla, nevedeli dočkať. Dnes, keď Michal ožil aspoň vo Fragmente, sa všetci – „dobrí aj zlí rodáci“ – stretli na jeho stránkach opäť zjednotení nezabudnuteľnými spomienkami.)
„Umichalovská“ téma však nespadla z neba. Michal, ktorý, podľa Maroša M. Bančeja, vzišiel z danej doby, aby ju na desaťročie predbehol, ale naostatok ho nová doba predbehla a len tak mimochodom zmietla z povrchu zemského, lákal zainteresovaných už pred desaťročím. Vtedy sa začali prípravné práce antológie s pracovným názvom Zlatá krv, pod ktorým sú príspevky štyroch desiatok autorov teraz zastrešené. Nazbieralo sa ich toľko, že redakcia mohla predstaviť len zlomok z nich.
Spomienky i dobová tvorba
Spomienkové texty, písané špeciálne pre tento projekt, približujú kaviareň U Michala nielen ako miesto nekonečného vysedávania, kde sa menej pri káve a viac pri alkohole pospomínalo kadečo „od báb cez báseň až po Boha“ (Bančej), ale aj ako vzácny priestor literárneho dialógu. Prím hrala generácia narodená v šesťdesiatych rokoch, pravidelnými hosťami však boli aj literárni a iní umeleckí bardi.
Do priestoru medzi Osamelými bežcami a Barbarskou generáciou sa zmestil každý, kto si tu chcel (a neraz v tom neprajnom období len tu mohol) zmerať svoje literárne schopnosti. Ukážky dobovej tvorby Pišťanka, Urbana, Šikulovej, Moravčíka, Herka, Turana, Chmela, Kubicu, Koleniča a ďalších tak povyšujú nenápadný nápad pripomenúť si časy u Michala na nevšedný dokument.
Slabšie povahy s tendenciou k sentimentu a hlavne ortodoxných michalských vysedávačov možno zaskočí záverečná poznámka, v ktorej sa šéfredaktor Oleg Pastier hlási skôr k iným kaviarňam, kde spolu s hŕstkou kamarátov pripravovali samizdatové časopisy Kontakt a Fragment. Náznak protestov však účinne tlmí nielen to, že nakoniec sa všetci skamarátili, ale hlavne fakt, že práve Fragment dnes ako prvý poskytol Michalovi a jeho vernému osadenstvu dôstojný priestor.
