Pľušť a vietor však pozhadzovali pestrofarebné lístie do chladných a špinavých kaluží. Ostali iba tmavé konáre stromov, vytrčené ako kýpte k olovenej oblohe.
Slnko, len čo vyjde, už sa ponáhľa zmiznúť. Ako sa u nás v Častej vraví: len svitá a mrká. Najradšej by som - ako medveď - zaliezol do nejakého brloha a prespal to sivé, sychravé a nevľúdne obdobie. Keď si pomyslím, že ešte pol druha mesiaca sa dni budú skracovať, je mi ešte horšie.
Vždy sa však teším na Vianoce. Niežeby to bolo pre darčeky. Teším sa, že sa už potom začne predlžovať deň. Niekedy mám aj strach, či sa niečo nestane a dni sa budú aj naďalej skracovať. To by bol môj koniec. Veľmi milujem slnko. Môže byť aj zima, aj sneh, len nech svieti slnko.
Nemyslite si, že moje smutné úvahy pramenia z môjho trochu vyššieho veku. Dlhé letné dni som mal vždy radšej, než dlhé zimné noci. Moja nálada sa začne zlepšovať na Vianoce.
Pane Bože! To bude krása, až vyraší prvá tráva! Na čiernych konároch rozkvitnú kvety! Lesom sa bude niesť vôňa konvaliniek, stromy začnú vyžarovať svoju silu. V máji budeme jesť prvé čerešne. Vtedy sa mi chce povedať to, čo povedali v Častej strýčko z Vŕšku.
„Nékedy si myslým, že by som hádam móhol už aj odent. Ale na druhej strane, any sa mi nesce, lebo šak krásne je na tej našej Zemi hrbatéj...“
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg)
