Arthur Lakiisa, Kmapala, Uganda
Zhodou okolností Vaša otázka prišla teraz, práve keď dvaja generálni riaditelia, Chuck Prince zo Citigroup Inc. A Stan O´Neal z Merrill Lynch & Co. dostali padáka a boli verejne ukrižovaní za „hriech“, že prekvapili trh zlými výsledkami.
Nevieme, či sa niektorý z nich postupne izoloval od ľudí v organizácii, ktorí vedeli, že hrozia problémy. Ale závažnosť „priepasti očakávaní“ naznačuje, že obaja generálni riaditelia boli nepríjemne prekvapení, aspoň do istej miery, chabým výkonom svojej spoločnosti. Možno tak ako vy boli osamelí na vrchole. A možno tak ako vy vedeli, že to nie je dobre. Len prosto nezachytili problém dosť zavčasu.
To môže byť osudná chyba.
Keď ste šéf, tak vlastne to posledné, čo by ste mali dopustiť, je nechať sa zatlačiť do slonovinovej veže, kde napokon budete sypať rozhodnutia z rukáva alebo ťukať do klávesnice.
A akokoľvek to môže pôsobiť samozrejme, stať sa šéfom v sebe obsahuje akúsi kvalitu, ktorá nevyvrátiteľne vedie k izolácii. Akoby sa všetky prírodné sily snažili „chrániť“ vás pred skutočnosťou. Dobrá správa sa šíri rýchlo, ale zlé správy kvasia dolu v zákopoch radových pracovníkov, ktorí dúfajú, že sa ich podarí eliminovať, než si to niekto všimne.
Zároveň je to aj sklon šéfov – a vlastne všetkých ľudí – obklopovať sa „súhlasnými typmi“, ktorí sa robia vítanými a vyhľadávanými vďaka uisťovaniu. „Netrápte sa, všetko je pod kontrolou.“ Prirodzene, vo väčšine firiem je to zriedkavosť. Práve preto sa musíte vzchopiť a vyzbrojiť na boj proti plazivej osamotenosti.
Ako?
No, šéfovia veľkých firiem ako Prince a O´Neal vlastne majú zvláštny nástroj, s ktorým môžu začať. Môžu rezať vrstvy, lebo vrstvy iba filtrujú informácie. No aj ďalšie, univerzálnejšie techniky fungujú veľmi dobre.
Každý šéf môže napríklad vyjsť zo svojej kancelárie – ba priam by to mal urobiť. Každý „zalezený“ deň je dňom, keď nie ste vonku a nesnažíte sa získať informácie o svojich ľuďoch a o procesoch, nehovoriac už o trhových skutočnostiach.
Keďže si nemôžete do kresla zabudovať elektrický šok, čo takto dať si na písací stôl tabuľku so slovami: „Prečo si tu?“ Navštívte obchody, obchodné poschodia, regionálne kancelárie alebo továrne. A navštívte zákazníkov, nielen keď sa ozývajú kvôli sťažnosti, ale niekoľko ráz ročne.
Rovnako dôležité ako vybrať sa von je výber ľudí, ktorými sa obklopíte vnútri. Určite, väčšina šéfov má stálu skupinu poradcov zloženú z priamych spravodajcov. No takéto komisie môžu ľahko prepadnúť rutine, kde sa dialóg zvrhne na to, že vám povedia, čo predpokladajú, že chcete počuť.
Môžete rozbiť tento mechanizmus tak, že siahnete do organizácie, aby ste vytvorili rotačný „kuchynský kabinet“, plný múdrych, živých, sebavedomých jedincov, ktorí majú skúsenosti aj dobrý odhad.
Snažte sa vyhnúť zvyčajným tipom; vyhľadajte ľudí zahrabaných v oblastiach alebo funkciách mimo váš zvyčajný zorný uhol, a zvlášť sa presvedčte, že zhromažďujete ľudí, ktorí sú zarytými vyznávačmi zmien, ich hybnými silami a notorickými mrzútmi. Tí prví zvyčajne vycítia ako prví posuny na trhu. A mrzúti – áno, môžu byť otravní, stále trkotajúc o tom, aké má loď praskliny. No tí najlepší z nich majú zvyčajne dobrý čuch. Ingnorujte ich len na vlastné nebezpečenstvo.
A napokon, šéfovia môžu predísť osamelosti tak, že budú robiť čosi, čo určite budú považovať – apsoň spočiatku – za čosi basurdne idúce proti zdravej intuícii. Musia konať ako najväčší hlupáci v miestnosti.
Keď ste šéf, ľudia sa na vás určite budú obracať a chcieť všekty odpovede a vy budete chcieť milo odpovedať. No namiesto toho ľuďom ukážte, že to k vašej práci patrí klásť všetky tie otázky. Privítajte každé rozhodnutie, návrh alebo údaj slovami: „A čo keby?“ a „Prečo nie?“ a „Ako to?“ Potom sa prehŕňajte v odpovediach, pričom v následnej diskusii a rozhovore odbúrate každý formálny trik.
Nestane sa to obratom, ale časom tento prístup prinesie kultúru živej angažovanosti, vydoluje zo skupiny tie najlepšie nápady a – dokonca odhalí skrytú krízu, ktorá sa už-už chystala prepuknúť.
Čo nás privádza späť k Chuckovi Princeovi a Stanovi O´Nelaovi. Znovu – nehovoríme, že niektorý z týchto generálnych riaditeľov trpel izoláciou. Jednoducho to nevieme. Ale prekvapenie trhu nad ich biednymi výsledkami vyvoláva otázku, ktorú si každý šéf musí položiť: Som tu hore sám?
Odpoveď nikdy nesmie byť kladná.
