mu režisérovi Francoisovi Ozonovi.
Čo s vami porovnanie s Ozonom spravilo?
„Hľadám, čo je za tým. Že by preto, že som nakrútil autorský film a o ženách? Kedysi som mal Ozona veľmi rád, keď som bol v porote na Berlinale, za jeho film Dažďové kvapky na rozpálených kameňoch som dokonca bojoval. Potom sme sa však rozprávali a ja som zistil, že ten chlapec sa chce alebo musí páčiť. Ja sa páčiť nechcem. Aspoň zatiaľ. Démoni sú školský film, a tak som si povedal, že ním nikomu nemusím liezť do zadku. Tvorca si má raziť vlastnú cestu."
S účasťou na festivale sa to vylučuje?
„Festivaly vyvíjajú na filmárov tlak. Ak sa tam chcú dostať, musia spraviť niečo festivalové. Nevravím, že sa na nich neoceňujú aj dobré filmy, ale ročne vzniká mnoho lepších. Festivaly viním za to, že filmové umenie už istý čas stagnuje. Že filmová reč sa zúžila na festivalové esperanto. Podľa mňa sa na to musia filmári vykašľať a začať nakrúcať inak.“
Napríklad debutanti?
„Lenže už aj debutanti sú pod tlakom. Túžia byť ocenení, lebo cena je jediným platným ohodnotením kvality. Študenti podliehajú súťaživosti, chcú byť lepší ako ich spolužiaci, ako ich pedagógovia. Chcú si dokazovať, že sú dobrí, že sa dostanú na festivaly a to asi nie je ten správny vývoj.“
Vy ste boli v škole iný?
„Vyhýbal som sa tradičným spôsobom rozprávania a bol som sklamaný, že som pri tom ostal sám. Vidím, že už nie je dôležité, ako filmy nakrúcať, ale ako napísať dobrý príbeh a vypracovať grant. Ja to vnímam ako krízu filmu.“
Váš film sa naozaj nepodobá na nič, čo u nás bolo v poslednom období nakrútené. Kde sa to vo vás vzalo?
„Neviem. Možno, že už nikdy taký film nenakrútim, ale zasa, už v škole som k nemu smeroval. Hádal som sa s inými filmármi, keď niektorým mojim filmom vyčítali napríklad pomalé tempo. Ale čo to je, pomalé tempo? Nemám azda počúvať človeka len preto, že rozpráva pomaly? A čo keď hovorí niečo zaujímavé?“
Boli aj vaše témy iné, ako si zvykli vyberať spolužiaci?
„My sme boli rozdielni. Ja som bol jediný, kto nebol z Bratislavy. A kým moji spolužiaci chceli nakrúcať o stále väčších a väčších témach, ja som také témy vždy bagatelizoval. Nie som autorom veľkých gest, neviem heroizovať.“
Tento film ste robili päť rokov. To je vo vašom veku veľmi veľa. Životné rozpoloženie sa vám medzitým nezmenilo?
„Nie, ja som depresívny stále.“
Vám nerobí problém priznať smútok, rozčarovanie, dezilúziu?
„Neviem. Snažil som sa analyzovať svoj sebaklam. Myslel na to, ako si vieme nahovárať, že máme úspech, že nás majú ľudia radi a že sme skvelí. Najmä na Vianoce sa nám to darí. Ohúrime sa svetielkami a sviatočným stolom. Preto som skúsil nakrútiť dezilúzny film, nech vidno, koľko toho sebaklamu máme a koľko námahy treba, aby sme ho zničili.“
Viete si predstaviť, že Démonov vysiela Slovenská televízia každý rok na Vianoce?
„Ale hej. Aj pár ľudí mi už po premiére povedalo, že na Dvojke si ho vedia predstaviť aj každý rok. Niekto chce vidieť Popolušku, niekto zas potrebuje Vianoce demaskovať Démonmi.“
Dnes ste dospelý človek, idete s filmom do kina - nezdalo sa vám zvláštne, že vás pritom hodnotia učitelia v škole?
„Zdalo a bolo to strašné. Aj som sa kvôli niektorým mojim filmom s istými ľuďmi pohádal. Vraveli mi, že to nie je divácke rozprávanie. Odhovárali ma, že takto film nefunguje. Toto je však moja metóda, takto to vidím ja. Skúste sa na to tak pozrieť aj vy.“
V Démonoch sú strohé dialógy. Bolo to vedomé odmietanie našej dramaturgickej tradície, že všetko musíme vysvetliť?
„Myslím si, že diváka podceňujeme. Všetko mu chceme povedať polopate. Asi, ako keď vo Philadelphii hovorí Denzel Washington: O. k., ale povedzte mi to ako štvorročnému decku. Je však toto aj princíp umenia? Naozaj treba nakrúcať polopatistické filmy?“
Démoni už majú aj verziu s anglickými titulkami, počítate teda aj vy s nejakým festivalom?
„Ale áno, keď už sa niečo vyrobí, nech to žije. No nemám s ním veľké ambície, zdá sa mi, že v zahraničí nebude čitateľný. Démoni nie sú tým správnym obrazom, ako chce Západ vidieť Východ. Bol by som však rád, keby sa dostali do klubov, tam by bol určite spestrením.“
Mať nový slovenský film ešte stále nie je úplne normálne. Okolo každého sú vždy veľké reči, ako to na vás pôsobí?
„Je to hrozná vec, niekedy až frustrujúca. Udalosťou je to pri tom len pre niekoľkých zainteresovaných. Niekto na ten film čaká ako holub na omrvinku, niekto ako sup na zdochlinu. Neviem, čo možno očakávať od filmu s najnižším rozpočtom v dejinách slovenskej kinematografie – pri návštevnosti, akú naše filmy majú. Každopádne ma prekvapili vrelé reakcie divákov po premiérových predstaveniach. Niekto sa dokonca na jemnom humore smiali, niekto aj plakal. Nemožno to povedať o niektorých recenzentoch, ale na to si vraj mám zvykať. Tak si zvykám.“
