á tvorba.
MILAN LASICA, ktorému práve vyšla kniha fejtónov Bodka (Forza Music), je známy mnohými profesiami, ale najmenej sa vie o tom, že bol aj šéfredaktorom. Teda jedným z trinástich šéfredaktorov Infarktu, ktorý vychádzal v 60. rokoch ako príloha mesačníka Mladá tvorba.
V infarktovských životopisoch šéfredaktorov, ktoré spísal Vlado Bednár (ako inak, tiež šéfredaktor), nechýba ani pozoruhodná charakteristika Milana Lasicu.
Vo svojom súkromí chrlí papierovú otravu, rozširuje tmárstvo a prebúdza v pracujúcich vrstvách nízke pudy, útočiac často na najnižšie ľudské city, píše o vás Bednár. Je to dobrá výbava pre budúceho publicistu?
„Samozrejme, keď publicista chrlí, tak je to dobrá výbava. Tie prívlastky, ktoré používal, neznejú veľmi lichotivo, ale sú zábavné aj po toľkých rokoch.“
Čo vás priviedlo k publicistike?
„Vždy som písal takéto krátke texty, len nie pravidelne. To sa začalo až vtedy, keď ma oslovili z mesačníka OS. Nevedel som si predstaviť, že dokážem dodávať texty na termín, ale nakoniec som to robil rok. Keď som prestal, že už toho mám dosť, tak ma prehovorili z časopisu Domino fórum, aby som im písal dokonca každý týždeň. A ja som im to napriek tomu všetkému sľúbil a robím to už sedem rokov. Najskôr tam a teraz v .týždni. Sám sa čudujem.“
V jednom fejtóne píšete, že „my idealisti máme smolu, lebo za štandardné považujeme to, čo je ideálne“. Akú výhodu prináša fejtonistovi jeho idealizmus?
„Žiadnu, idealizmus prináša len sklamania. Preto sú vzácni tí ľudia, ktorí pri nejakých ideáloch vydržia, pretože nemôžu predpokladať, že by sa mohli splniť. Ale možno to aj predpokladajú, pretože len čo sa ideál uskutoční, prichádza taký, takmer postkoitálny smútok.“
Máte pri písaní vopred vymyslenú stavbu textu aj s pointou, ku ktorej sa chcete dopracovať?
„Nemám s tým dobré skúsenosti. Keď totiž začne človek písať, tak sa mu celkom prirodzene môže prihodiť, že sa odchýli od pôvodnej predstavy a ocitne sa v nečakaných nových súvislostiach, a tomu by sa nemal brániť. To je vždy hodnotnejšie, ako dodržiavať nejaký vopred nalinkovaný plán. Najdôležitejšie je vymyslieť prvú vetu.“
Vraví sa, že humor je o nás a satira o tých druhých. O čo sa snažíte viac vo svojich fejtónoch?
„Vždy dávam prednosť humoru, nemám rád útočnú satiru. Ak sa o niečo usilujem, je to humor, a ak sa niečomu bránim, tak to je moralizovanie.“
Do akej miery myslíte pri písaní na čitateľa?
„Som odchovanec divadla, a tam všetko musím robiť tak, aby to bolo čitateľné na prvý raz. V divadle sa nedá zastaviť a zopakovať niečo, stop, nerozumel som. Takže takto aj píšem, snažím sa, aby tomu bolo rozumieť na prvý raz.“
Tomáš Janovic vraví v jednom aforizme o našej náture, že orol tatranský sa nepokúša vyletieť z klietky, lebo verí, že klietke narastú krídla. Vy ste to posunuli ešte ďalej: „Viete len jedno, že v klietke bolo lepšie, tak sa zdvihnete a idete ju hľadať.“ Naozaj sme až takí?
„Myslím, že to nie je čisto slovenská špecialita. Ľudia vo všeobecnosti majú sklon skôr k tomu, aby boli manipulovaní, aby bolo o nich takzvane postarané. Nemajú túžbu rozhodovať o sebe a o svojich veciach. To je náročnejšie.“
Teraz ste sa trochu zastali našej mentality, ale inokedy jej dávate zabrať. To iste prináša výčitky, ako ich prijímate?
„Som na takéto reakcie zvyknutý, vždy sme boli so Satinským obviňovaní ľuďmi, ktorí nemali zmysel pre humor, že sme niečo znesvätili. Ale my sme nič iné v živote nerobili, len sme pozorovali povahu nášho človeka a snažili sa búrať falošné mýty. Keď toto robíte, tak sa stretnete aj s nadšeným ohlasom, aj s protestmi. Zhora aj zdola.“
Má redakcia nejaké požiadavky na výber tém?
„Nie, dokonca mi už ani nezavolajú, očakávajú, že to tam dostanú. Pritom občas by požiadavka mohla inšpirovať.“
Významný priestor vo vašej publicistike dostávajú aj domáce politické témy. Ako vnímate kroky súčasnej ľavicovej vlády?
„Sú pre mňa inšpiratívne ako zdroj niekedy aj humoru, ale skôr polemiky, hoci sa mi zdá smiešne hovoriť o ľavicovej vláde, lebo sú tam dve pravicové strany. Ale to je tiež zábavné.“
