Každý k tomuto pojmu najmä z radov našich detí pristupuje inak. Ale pre väčšinu už založenie si rodiny v istej nám známej následnosti - napríklad budovanie si vzťahu popri štúdiu a so skončením školy súvisiace zavŕšenie vzťahu mladou rodinou – nie je to pravé orechové.
Niežeby sme vo vnúčatách aj v dospelých deťoch nemali podporovať túžbu aj úsilie po poznávaní. To nie. Ale ani pestovať a potvrdzovať v nich teóriu o tom, aký je život nesmierne ľahký.
Taký sme ho nemali ani my, ani naše predchádzajúce generácie. Len problémy sa v jednotlivých obdobiach menili.
Samozrejme, uvedomujem si, že tieto úvahy znejú nesmierne staromódne. Ale žili by sme na svete my a existovali by naše deti a mali by sme všetci spoločne také pekné spomienky na detstvo, mladosť, keby sme sebecky uznávali iba úzko svoje vlastné potreby života?
V snahe robiť pre svojich potomkov len to najlepšie, sa dopúšťame fatálnej chyby. Neučíme ich odriekaniu. Vedieť sa vzdať napríklad najmódnejšej dvadsaťtisícovej handričky kvôli človeku, na ktorom im záleží. Obetovať čosi z mamonu v záujme vyššieho cieľa.
Slepá láska sa odvďačuje bolesťou, nuž sa tak nástojčivo neusilujme trpieť, ale si užívajme pestrofarebnosť svojej jesene a vsádzajme zdravé semienka citov do detí a ich detí.
Ak sa dobre ujmú, bohato nás odmenia.
Autor: Mária Šišuláková, publicistka
