Akoby sa cez našu východnú hranicu ešte stále musel dobrý literárny kaviár len pašovať a všetko bez pečiatky socrealizmu končilo v kachliach. Prekladateľ Patrik Oriešek však tentoraz naozaj prišiel s lahôdkou. A to nielen preto, že básnik ako Miďanka je raritou v samotnej Ukrajine, ale aj preto, že jeho poézia k nám má oveľa bližšie, akoby sa zdalo.
Štyridsaťosemročný vidiecky učiteľ je totiž zabudnutým dieťaťom Zakarpatskej Rusi, zeme, ktorá sa nikde nezačína a nikde nekončí. „Koľkokrát vidíš les / striebristé lišajníky na balvanoch, smrekové polomy, tichú stopu bielozubky.“ Jeho verše stoja vedľa veršov jeho súčasníkov, ukrajinských bubabistov, ako zjavenie z iného sveta.
A predsa Miďanku k trojhviezdiu Irvanec, Andruchovyč a Neborak znalci ukrajinskej spisby bez debát radia. Zakarpatského básnika nezrodili kyjevské kaviarne ani bohéma z Ľvova, ale horská dedinka Širokyj Luh. Milovníkov rýmov očaril jej snovým svetom, ktorý pre neho stvorili jeho predkovia.
Z Miďankových básní smrdí Ukrajina, ktorá vám po prvých veršoch začne voňať. Trebárs kadidlom pravoslávnych kostolov či českým pivom užhorodských kaviarní. Nie náhodou výber z jeho šiestich zbierok nazval zostavovateľ knihy Vôňa horcov.
Miďanka je poeticky drsný. Pozerá sa na Ukrajinu okolo seba tak, ako ho tá zvláštna (U)krajina naučila pozerať sa. „Koho ešte tak vláčili po Európe / ako Zakarpatcov?“ Pýta sa. Nie však nahnevane. Keď sa v jeho veršoch mihne Maďarsko, Viedeň či Praha, okrem potu svojich dedov cíti Miďanka aj príchuť uhorskej exotiky. Aj preto môže inde napísať, že „niekedy sa ti zdá, že / podpoloninská dedina / je Mexiko.“ S tým rozdielom, že „Rusniaci sa schádzajú na poldeci k Symchovi, / ktorého v Révayiovom lexikóne / ktovieprečo zapísali ako Nemca.“
Jeho poézia nestojí na objavných metaforách, jeho metafory stoja na objavných a možno len dávno zabudnutých slovách. Akoby ich ešte stihol ukradnúť mŕtvym predkom z pier pri poslednom výdychu.
Keď ich Petro Miďanko rýmuje s výrazmi, ktoré oni už nemohli poznať, vzniká nám pred očami nová mytológia. Svet zažltnutých fotografií starých Rusínov, ktorými je táto kniha doplnená, aspoň na chvíľu odhaľuje svoje tajomstvá. Tak ako pri pohľade na Rusínov z Uhly.
„Ktovie, či v diaľke neškriekali orly, / či muzikant / nezabúdal oči na cimbale, / a keď vypadol z rytmu, / neklial: boha tvojho...“
Petro Miďanka: Vôňa horcov Preklad Patrik Oriešek
Vydal BAUM Prešov, 2007
