Tucet žien a dvaja muži vo vysokom dôchodkovom veku predkladajú týždeň čo týždeň svoje texty na posúdenie účastníkom krúžku, vedenom jednou švajčiarskou spisovateľkou.
Analýza prebieha v tunajšom zhovievavom demokratickom duchu. Každému textu, čo ako neohrabane by bol napísaný, sa venuje veľká pozornosť. Rozoberajú sa detaily, hľadajú sa skryté metafory a hlbší zmysel, akoby šlo o ozajstné umelecké diela. Iba jemne sa upozorní na jednu-dve štylistické nezrovnalosti a autor či autorka sa na to zapýri.
Strávila som tam hodinu tolerantnosti, cítila sa ako zlý človek, ktorý vidí iba chyby a netalentovanosť a rozmýšľa elitárne. Nevydržala som do konca, zdvihla sa na odchod s pochvalou: S akou blahosklonnosťou sa tu zaobchádza s textami! Autor toho najneohrabanejšieho textu sa ohradil: Blahosklonne? A ako inak? Nemal pravdu? Veď tu nesedia budúci píšuci odborníci, ale platiaci zákazníci. Tak načo sa k nim prísne správať? Nejde teda ani tak o demokratický ako o kapitalistický princíp?
