PETRO MIĎANKA (1959) patrí k najosobitejším a najuznávanejším autorom ukrajinskej literatúry označovanej ako „nová vlna“. A to pre svojskú špecifickosť jazyka jeho poézie, tematicky zviazanej s geniom loci Zakarpatia. Je učiteľom ukrajinského jazyka, vydal sedem básnických zbierok. V slovenčine mu práve vyšiel výber z diela pod názvom Vôňa horcov.
Žijete vo veľkej samote – v dedine Šyrokyj Luh v Zakarpatskej oblasti. Čo pre vás znamená toto miesto?
„Šyrokyj Luh je rodnou obcou rodiny Miďankovcov. Boli jednou z rodín, ktorá Šyrokyj Luh založila a zriaďovala v ňom cirkevné aj svetské inštitúcie. Na Ukrajine je ešte patriarchálna tradícia. Najmladší syn zostáva hospodáriť na rodinnom majetku. Tak to bolo aj so mnou. Šyrokyj Luh je pod poloninami, vzdialený od hlavných ťahov a žije sa tam ťažko. Vždy bol problém s komunikáciou.“
Je vo vašej osamelosti i rytmus pokoja?
„K tvorbe je potrebná samota, ale písať sa nedá každý deň. Človek sa potrebuje aj porozprávať, pomáhajú mi v tom priatelia aj nepriatelia. Niekedy cítim v sebe horkosť, ako keď náhodne zahryzneš do stebla horca. Ale napriek tomu je Šyrokyj Luh mojou inšpiráciou.“
V poézii často reflektuje minulosť Podkarpatskej Rusi.
„Podkarpatská Rus a Rakúsko –Uhorsko boli krajinami mladosti mojich rodičov. Odmala som sa rád prehrabúval v dokumentoch starého otca, našiel som odtlačok pečiatky z Podolínca, príbuzný otca zomrel v košickej nemocnici. Nebolo možné o tom nepísať.“
Ako vnímate súčasnú sociálnopolitickú situáciu v tejto oblasti? Chce sa tamojšie ľudia stať súčasťou Európskej únie?
„Bývalá Podkarpatská Rus, dnešné Zakarpatie, je krajom večných nádenníkov. Česko a Slovensko našim ľuďom v súčasnosti opäť dávajú prácu. Neignorujeme ani Rusko, už z ortodoxných sympatií. Aj preto sa stredná generácia do istej miery odkláňa od myšlienky únie.“
Ako sa žije ľuďom u vás?
„Pre nádenníkov je rohom hojnosti Európska únia a nie milánska opera. Žijú ťažko. Celý ten proeurópsky šarm je vytvorený ťažkou prácou alebo zákernou prefíkanosťou, za ktorou sa ťahá pach vraždenia. Väčšina túži po peniazoch, lebo všade je korupcia, všade treba platiť, aby človek mal úspech.“
Patríte ku generácii literárnej skupiny BuBaBu, ktorej členom je aj u nás známy JurijAndruchovyč. Skupina predstavovala novú energiu v súčasnej ukrajinskej literatúre. Aký je váš vzťah?
„S bubabistami sa priatelím a najčastejšie rozprávam. Všetci sú to veľmi milí a talentovaní ľudia. V ukrajinskej poézii nie je dopyt po cirkusantoch, veď vonku prebieha novoukrajinský politický karneval. Bu-Ba-Bu a metaforisti mi na Ukrajine vytvorili imidž. Dokonca mi udelili cenu: fľašu najdrahšieho alkoholu v centrálnych lahôdkach v Kyjeve i čestný titul akademika Bu-Ba-Bu v roku 1995.“
Prekladá sa súčasná ukrajinská poézia?
„Ukrajinská poézia je vo svete, žiaľ, málo známa. Ak ste o nej aj niečo počuli, je to vďaka našim umelcom – emigrantom. Najviac sa ukrajinskí básnici kontaktujú s Poliakmi. Napomáha tomu najmä Ľvov ako silné kultúrne centrum západného regiónu. Vďaka osobným kontaktom sú Andruchovyč, Irvanec, Žadan a Havriliv známi v nemeckom kultúrnom priestore. V Spojených štátoch urobil veľa pre svoj imidž Vasyľ Machno, ktorý žije v New Yorku.“
A čo ostatné literatúry?
„Tie, dokonca aj slovanské literatúry, zostávajú k ukrajinskej poézii ľahostajné. Hoci v poslednom čase sa zaktivizovala mladá česká ukrajinistika - vydali zbierku mne a Andrijaovi Bondaraovi.“
Autor: Jana Bodnárová (Autorka je spisovateľka)
