Do vlaňajšieho marca sme boli svedkami neopísateľného burzového ošiaľu. Akciové kurzy stúpali ostošesť. Odvtedy sme zase zažívali historicky jedinečný pokles hodnoty účastín. Trhová kapitalizácia amerických akciových spoločností (kurz účastín vynásobený ich počtom) klesla uplynulý rok o vyše 4 bilióny dolárov, teda pri povrchnom kurze 1 $ = 45 Sk o 168 biliónov korún!
Vystrašený súkromný investor si so zmätenou tvárou určite kladie otázku, ako je možné, že kurzy podliehajú takýmto extrémnym výkyvom. Veď sme nezaznamenali nijaké gigantické zemetrasenie, ktoré by zničilo výrobné prevádzky matadorov na Wall Street, žiadny dôležitý produkt nebol absolútnym prepadákom, konjunkturálna situácia nie je síce ružová, nepredstavuje však ani dôvod na bezuzdný pesimizmus.
Navyše nestojí v múdrych ekonomických učebniciach a v hlbokomyseľných článkoch bystrozrakých burzových augurov, že dianie na príslovečnom parkete je vzorovým trhovým mechanizmom? Že najnovšie informácie sa ihneď odrážajú v kurzoch akcií? Skrátka: Že na burze sa najefektívnejším spôsobom, bez priveľmi rušivých zásahov štátnych inštitúcií, stretávajú ponuka a dopyt?
Eufória vytlačila ekonómiu
Ak by obchodovanie na burze prebiehalo podľa učebnicových príkladov, potom by kurz každej akcie mal byť viac-menej na úrovni jej „vnútornej hodnoty“. Tá sa vyráta jednoducho: z podstaty príslušného podniku, teda z jeho substancie (súčtu hodnoty strojov, materiálu, surovín, vyrobených produktov, nemateriálnych statkov a podobne). K tomu sa priráta odhad výšky budúcich ziskov (znížených, diskontovaných o mieru inflácie), ktorého burzovým stelesnením sú staré známe, osvedčené ukazovatele, napríklad pomer kurz / zisk alebo dividenda / kurz.
Mnohí pozorovatelia diania na newyorskom parkete sú viac ako skalopevne presvedčení, že do vlaňajšieho marca zabudli burzoví investori na tieto „klasické“ orientačné údaje a nechali sa nakaziť všeobecnou eufóriou. Nepozerali sa na tvrdé ekonomické fakty, ale jednoducho podľahli základnému ľudskému pocitu: chtivosti, žiadostivosti po rýchlom a bezproblémovom zbohatnutí.
Vytriezvenie bolo viac ako bolestivé. Po tom, ako si burziáni uvedomili, že aj infotechnologické firmy „novej ekonomiky“ musia podnikať podľa základných pravidiel trhovej ekonomiky (najmä že musia vykazovať ozajstný zisk), začali opreteky predávať akcie. Výsledok? Prepad z historických rekordov do čiernej burzovej diery, často na dejinné minimá. Príklad za mnohé: hlavný barometer „novej ekonomiky“ Nasdaq Composite (index okolo 5500 infotechnlogických spoločností) spadol z marcového Everestu 5132 bodov do slzavého údolia: na úroveň okolo 1700-1900 bodov, čo je pokles o približne 60 percent!
Z najhoršieho vonku
V kocke: Nedávny vývin na Wall Street zmietol zo stola dve ilúzie. Prvou je, že na burze sa dá bezproblémovo zbohatnúť bez tvrdej analytickej práce, len bezhlavým kupovaním akcií, ktoré údajne tak či onak iba stúpajú. Druhou ilúziou je, že kurzy účastín sa vlnia ako had tesne okolo takzvanej vnútornej hodnoty. Človek však nie je stroj, ale tvor (do veľkej miery) stádovitý, podliehajúci psychologickým vplyvom zvonka. Tak, ako sme do vlaňajšieho marca na Wall Street videli obrovskú bublinu, čiže nehorázne nadhodnotenie kurzov, tak sme mohli v nedávnej minulosti pozorovať totálny akciový výpredaj. Priveľký až nadmerný pokles hodnoty takmer všetkých akciových spoločností totiž nie je výnimkou, ak ich trhová kapitalizácia nepresahuje hodnotu strojov a zariadení.
Skutočnosť, že trhová kapitalizácia je nezriedka pod „vnútornou hodnotou“, je pomerne spoľahlivým ukazovateľom, že to najhoršie máme za sebou. Pravda, ak zdanie neklame, ak sa zníži hromobitie negatívnych makro- a mikroekonomických správ, ak sa na obzore nevynorí nejaká nečakaná hospodársko-politická Jóbova zvesť - a ak burziáni nepodľahnú totálnej akciovej depresii. Len potom sa kurzy zdvihnú minimálne na svoju „vnútornú“, tvrdými ekonomickými dátami podloženú hodnotu. Prvé náznaky sme mohli pozorovať uplynulý týždeň.
JÁN ŠALGOVIČ, Mníchov
