ého remesla, ktoré na Slovensku takmer zaniklo, bola súčasťou tradičnej burzy starožitností a kuriozít.
Zvonivý zvuk kováčskeho kladiva zvolával v sobotu predpoludním návštevníkov budimírskeho kaštieľa. Majster Milan Kalmár z Jasova predviedol, ako môže človek vdýchnuť dušu do chladného kovu. Z neforemného kusa železa vykúzlil skvostný svietnik. Ukážka starého remesla, ktoré na Slovensku takmer zaniklo, bola súčasťou tradičnej burzy starožitností a kuriozít.
Renesancia starého remesla
Jasovská dielňa umeleckého kováča Milana Kalmára získava z roka na rok väčšiu prestíž. Nádherne rekonštruované kované zábradlie s kovovými kvetmi a lístočkami zdobí košický Župný dom, spod rúk jasovských majstrov vyšla tepaná kupola v Jakabovom paláci, chrliče vody a kríž na národnej kultúrnej pamiatke Kaplnka sv. Michala. V kováčskej dielni dokážu vyrobiť ručne kované ploty, brány, príslušenstvo ku kozubom, lustre, lovecké nože, ale aj interiérové prvky či umelecké predmety. „Stále je to pre mňa skôr záľuba ako práca. Ku kováčstvu som pričuchol ako chlapec. Otec mi ukázal, ako sa dá železo ohýbať, kovať, čo všetko sa z neho dá vyrobiť,“ hovorí 33-ročný majster. Za kováča vysa učil na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Kreminici, remeslu sa profesionálne venuje štrnásť rokov.
Kováčstvo v nedávnej minulosti takmer zaniklo. Dnes opäť prežíva renesanciu. „Máme zákazky od pamiatkarov, ale aj od bežných ľudí. Ekonomická situácia sa zlepšuje, viac sa stavia, solventnejší zákazníci nechcú sériové výrobky, radšej si nechajú vyrobiť veci na mieru. Roboty máme viac ako dosť. Musím si poklopkať, ale opäť začína platiť, že remeslo má zlaté dno. Dnes sa už dá z toho slušne vyžiť.“
Silné zastúpenie
„Čierne remeslo“ malo na východnom Slovensku, bohatom na nerasty, stáročnú tradíciu. Vychýrení majstri žili v Medzeve, Štóse, v Košických Hámroch i v Košiciach. „Podľa záznamov v súdnych knihách zo 14. a 15. storočia z 2500 rôznych rozhodnutí sa viac ako 400 týkalo remeselníkov, ktorí pracovali s kovom. Z toho sa dá usúdiť, že tieto remeslá mali v meste veľmi silné zastúpenie. Košickí kováči mali aj svoj cech,“ vysvetľuje starožitník, organizátor budimírskych stretnutí a propagátor histórie Karol Linhart.
Ako študent strojníckej priemyslovky aj on absolvoval prax v kováčskej dielni. „Viem, že rozžeravené železo hádže iskru pri teplote okolo tritisíc stupňov, učili nás, ako sa kalí, ale to je asi všetko. To remeslo, opradené mýtami, ma však stále fascinovalo.“
Ručne kované starožitné predmety majú podľa neho zvyčajne vyššiu hodnotu ako je cena, za ktorú sa predávajú. „Často sa na burzách stáva, že sériovo vyrobené kovové veci sa predávajú za vyššiu cenu ako pôvodné, staré predmety, ktoré vznikali v rukách našich dedov či pradedov,“ hovorí Linhart.
