BLANSKO. Medzi robotníkmi a nervóznym manažmentom postávali pracovníci smeny, ktorá sa dávno skončila. Do útrob zadymenej fabriky schádzali sekretárky v kostýmoch. Nad hlavami svietili displeje mobilov, ktorými si nevídanú operáciu nahrávali.
Monumentálna socha Milana Rastislava Štefánika má za sebou prvú náročnú skúšku. Vo štvrtok ju žeriavy prvýkrát prenášali v jednom kuse do sto metrov vzdialenej pieskovacej komory. Práca vo fabrike sa zastavila, v hale spolu s kyslastými výparmi a cigaretovým dymom hustlo aj napätie.
Lenin bol oproti Štefánikovi nič
„Niečo také sme tu ešte nemali. V 80. rokoch sa tu pre Poprad robil Leninov výstup na Rysy. Oproti Štefánikovi to však bolo nič,“ rozprával mladším kolegom muž v montérkach.
„Mal som trochu strach, teraz som však šťastný,“ povedal, keď socha dosadla na miesto, riaditeľ zlievarne Jaroslav Kaleta. Presun ostražito sledovali aj Jan a Gotthard Jandovci, ktorí sochu podľa originálu českého sochára Bohumila Kafku navrhli a vyrobili jej predlohu.
Po opieskovaní v zlievarenskom závode, pár kilometrov od priepasti Macocha v Moravskom krase, ešte niekoľko týždňov zostane v začmudenom a ťažko dýchateľnom ovzduší zlievarenských výparov, aby chytila patinu. Potom sa jeden zo symbolov prvorepublikovej Bratislavy vráti do hlavného mesta.
Lev je pôvodný
Takmer šesť ton vážiaca a 7,6 metra vysoká bronzová plastika spoluzakladateľa ČSR sa do Bratislavy vráti po vyše 50 rokoch. Predstavitelia komunistického režimu ju vtedy nariadili strhnúť a roztaviť.
Kópiu odliali a poskladali z 27 dielov vo výrobnej hale DSB Euro Blansko. Je tesne pred dokončením.
Súsošie s levom držiacim československý štátny znak, ktorý sa zachoval a dnes stojí na pylóne pred Slovenským národným múzeom, by sa malo posunúť asi o 800 metrov pozdĺž dunajského nábrežia pred novostavbu Slovenského národného divadla.
Sochu by mali vztýčiť 4. mája 2009 na 90. výročie Štefánikovej tragickej smrti. Dva roky na nej pracovali študenti bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení, blanskí zlievači a majstri a mnoho ďalších ľudí. Socha by mala odolať aj vetru s rýchlosťou do 200 kilometrov za hodinu.
Čakalo sa 15 rokov
Myšlienka vrátiť Štefánika do Bratislavy vznikla ešte pred 15 rokmi. „Spomenul som si, ako som sa ako dieťa na nábreží Dunaja pozeral do výšky na jeho tvár,“ vraví Pavel Šesták z Nadácie M. R. Štefánika. Nadšenci sa začali obzerať po niekom, kto by bol schopný sochu za neveľké peniaze opäť vytvoriť.
„Česká Národná galéria nám zapožičala jeden z dvoch tretinkových originálov Kafkovej sochy, ktorý stojí v Prahe pri Petřínskej hvezdárni. Druhý je vo Francúzsku,“ hovorí Šesták. Podľa vyše dvojmetrovej predlohy v tridsiatych rokoch vytváral originál monumentu aj Kafka.
Úlohy sa ujali šiesti študenti katedry reštaurovania, technickým garantom sa stal otec jedného z nich. Ďalší rok sa v starom sklade Doprastavu v bratislavskej Rači striedali pri zväčšovaní odliatku petřínskej plastiky. „Aby sa tam zmestila, museli sme do stropu vyrezať dieru,“ hovorí Jan Janda. Po dokončení hlineného Štefánika odliali sadrovú formu a v kusoch ju previezli do Blanska, kde boli sochu ochotní vyrobiť najlacnejšie – za necelých sedem miliónov slovenských korún.
„Za takú prácu mi za cenou chýba jedna nula. Ale neľutujem, je pre nás česť a prestíž zúčastniť sa na výrobe takéhoto diela,“ hovorí majiteľ zlievarne Milan Hlaváč.
Kde bude stáť?
Kde presne bude socha Milana Rastislava Štefánika stáť, zatiaľ nie je isté.
Základný kameň osadili v máji 2004 na námestí pred novou budovou Slovenského národného divadla.
Pamätník na mieste mierne posunutom bližšie k Dunaju odobrila aj sekcia územných programov bratislavského magistrátu. Umiestnenie pri Dunaji by podľa architektov budovy SND Martina Kusého a Pavla Paňáka bolo v súlade s pôvodným osadením pamätníka za Redutou.
Architektka Janka Krivošová si dokonca myslí, že socha hľadiaca na Dunaj by sa mohla stať takým symbolom Slovenska, akým je Socha Slobody pre Ameriku.
Magistrát však dnes presadzuje umiestnenie sochy na rohu Pribinovej ulice a Dostojevského radu, na začiatku vznikajúcej zóny Eurovea. Za „najracionálnejšie“ riešenie to považuje aj investor zóny, spoločnosť Ballymore.
Jeden z tvorcov predlohy sochy Gotthard Janda hovorí, že umiestniť pamätník do zástavby by bolo nepochopením jeho myšlienky.
Architekt Ján Bahna navyše upozorňuje, že stále nie je jasné, ako bude napokon lokalita pred ministerstvom vnútra vyzerať.
(zu)
| |
