k tancu na takej výnimočnej dlhovekosti.
Tanečník a choreograf bol Igor Mojsejev mimoriadny. Bola to legendárna osobnosť. A zakladateľ legendárneho súboru - Štátneho akademického súboru ľudových tancov. Koľko dostal vyznamenaní, rádov a ocenení je ťažké spočítať. Mojsejev, aj jeho súbor. Zomrel ráno dva mesiace predtým, ako by oslávil 102. narodeniny. Zastavilo sa srdce, ktoré mu celý život pumpovalo do žíl neuveriteľné dávky energie a fyzickej sily.
Počas svojho života uviedol viac ako 300 veľkých predstavení. Rodák z Kyjeva pochádzal z rodiny chudobných aristokratov, ktorá nemala s umeleckými profesiami nič spoločné. Naopak. Obľúbenou profesiou jeho otca, dedov a pradedov bola právnik. Napriek tomu si mladý Mojsejev vydupal možnosť študovať balet.
Otec začal tanečnú vášeň svojho syna podporovať a dotlačil ho do štúdia u bývalej primabaleríny Veľkého divadla Viery Mosolovej. Jedna lekcia stála vtedy 10 rubľov a 2 polená. Tak sa začala kariéra veľkého choreografa. Čoskoro ho už pani Mosolovová priviedla do Veľkého divadla. Pochopila, že vtedy talentovaný chlapec sem patrí, ako ktokoľvek iný.
Od klasiky k folklóru
Spočiatku bol choreografom klasických diel, ale to mu nevyhovovalo. Od detstva vášnivo miloval folklór. Aj keď o politike toho vedel oveľa menej ako o hudbe a tanci, chápal isté nuansy a riadil sa intuíciou. Keďže súbor ľudových piesní a tancov bol jeho snom, napísal vtedajšiemu predsedovi rady ministrov Molotovovi. Tomu sa nápad vytvoriť čisto ľudový, ale vysoko profesionálny súbor veľmi páčil. "Návrh je dobrý. Príkaz jeho autorovi realizovať to," odpovedal stroho a bez veľkého otáľania.
Prvé skúšky sa uskutočnili v roku 1937. V období najväčších stalinských čistiek a represií začal Mojsejev skúšať ruské národné tance. Nasledovali bieloruské, ukrajinské, moldavské. Potom prišli na rad kirgizské, maďarské, francúzske, české, ale tiež argentínske. Prístup Mojsejeva k ľudovým tancom bol unikátny.
Pod jeho vedením vznikali choreografie, ktoré odborníci aj laici označovali za famózne. Nekopíroval, čo našiel v ľudovej tvorivosti, nechával sa skôr inšpirovať. Vytvoril de facto nový žáner, akúsi variáciu na ľudovosť, spojil prísnu klasiku, ktorú sa naučil počas svojho pôsobenia vo Veľkom divadle, so živelnosťou národného tanca. "Snažíme sa rozšíriť možnosti folklórneho tanca, obohacujeme ho režijnými nápadmi, profesionálnou technikou... jednoducho, pristupujeme k ľudovému tancu ako k materiálu na tvorbu," hovoril Mojsejev.
Práve za to, že dokázal ľudovými tancami zdvihnúť zo sedadiel tisícky divákov, dostal mnoho štátnych vyznamenaní, medailí, ocenení. Ku koncu života ich už ani sám nedokázal vymenovať, nieto ich nájsť.
Cenili si ho v zahraničí aj doma. A národný umelec Mojsejev, demonštratívne apolitický umelec, laureát Leninovej ceny a nositeľ piatich vysokých štátnych vyznamenaní vrátane najvyššieho "Za zásluhy o rozvoj vlasti", sa stal aj nositeľom imperialistického "Oskara" za tanec. Francúzi z neho urobili čestného člena svojho národného zhromaždenia a prakticky každá z európskych krajín mu dala nejakú medailu.
Tanec pre Stalina
Bol to naozaj veľký tanečník, veľký umelec, vynikajúci choreograf, ale tiež tak trocha človek s klapkami na očiach. Nechcel vedieť nič o systéme, ktorému slúžil a reprezentoval. "Blízko kuchyne a ďalej od náčelníctva," hovoril s úsmevom, keď prišla reč na politiku.
Stačilo mu, že mu dovolili založiť a viesť jeho milovaný súbor a že s ním mohol vystupovať v zahraničí, ako sa mu chcelo. Na rozdiel od mnohých svojich kolegov. O Mojsejevovi totiž vo vedení Sovietskeho zväzu vedeli, že sa vždy vráti do vlasti a nezahanbí komunistický režim tým, že by prijal niektorú z množstva ponúk na emigráciu.
Mojsejevov súbor niekoľkokrát tancoval pred samotným Stalinom a na jeho želanie, takže to bolo to najvyššie odporúčanie. Nebol zbabelec, nebol ani nekritickým obdivovateľom Marxa či Lenina. Vlastne to bol aj svojím spôsobom bojovník. Keď mu vo Veľkom divadle nechceli žiadne "ľudové tvorivosti" dovoliť a obviňovali ho, že chce z najvyššieho stánku kultúry urobiť "zapľuvanú pivnicu", dokázal sa vzoprieť a zvíťaziť. Súbor založil a získal s ním svetovú slávu. Doma sa však cítil vždy v Rusku. A chcel tu byť pochovaný. Nakoniec dostal naozaj čestné miesto - za zvukov ruskej štátnej hymny a delostreleckých sálv sa s ním tisícky ľudí rozlúčili na prestížnom Novodevičskom cintoríne v Moskve, na hlavnej aleji, neďaleko hrobu nedávno zosnulého a tiež svetovo slávneho hudobníka Mstislava Rostropoviča.
Slobodná duša
Keď sa Mojsejev pripravoval na svoje sté narodeniny, ešte sám skúšal so svojím súborom ľudových tancov program. Párkrát si tiež "skočil" a žartoval, že tanečníci si mýlili kroky. Vtedy jeho kolega, slávny divadelník a zakladateľ divadla na Taganke Alexander Ljubimov s neskrývaným obdivom povedal: "To je fantastické, ako je vnútorne nezávislý." Možno v tom tkvie tajomstvo Mojsejevovej dlhovekosti a schopnosti prežiť režim, ktorý umenie deformoval a prispôsoboval len svojim úchylným potrebám. Žil v totalite, v neslobodnej krajine, ale ako sám hovoril priateľom: "Moja duša bola vždy slobodná."
Petra Procházková
