OBJEDNÁVKOVÝ FORMULÁR NA FILM NÁJDETE ZA TÝMTO ODKAZOM.
Dramatický príbeh o hľadaní zmyslu života a životných hodnôt. V boxerskom ringu proti sebe stoja po rokoch dvaja dávni priatelia i športoví súperi, aby vybojovali napriek únave a veku zápas za osobnú pravdu. Na jednej strane stojí Vinco Moravec, ekonomický námestník veľkého podniku, s usporiadaným rodinným životom, na druhej strane Vlado Valhar, opravár pneumatík bez pevného rodinného zázemia, s mladou milenkou a napätým vzťahom k dospelej dcére. No s pocitom večného hľadania slobody. Sugestívny film režiséra Dušana Trančíka je tým najlepším, čo v slovenskej kinematografii za posledné desaťročia vzniklo.
Denník SME spolu so Slovenským filmovým ústavom pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 70. rokov nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám priniesli najlepšie filmy rokov osemdesiatych. Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 99 korún. Informácie o edícii nájdete na www.dvd.sme.sk. Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
Nechať niekoho vyhrať je iba gesto
Spomína režisér filmu a zároveň spoluautor námetu a scenára DUŠAN TRANČÍK.
Nakrúcali ste v roku 1978, bolo v tom čase ťažké urobiť takýto príbeh a takýmto spôsobom?
Bol som začínajúci režisér, nezaoberal som sa tým. Pamätám si len, že som bol veľmi nažhavený nakrúcať film.
Pôsobí dosť deprimujúco. To bol zámer?
Ak deprimujúco pôsobí, tak je to v idei filmu, ani nie v obrazoch Bratislavy, ktoré boli údajne na tie časy veľmi objavné. Teda nie prostredie bolo deprimujúce, ale potupa, ktorej sa každodenne diktatúra moci na nás dopúšťala. Snažili sme sa ju ukázať na minipríbehu bývalých športovcov, z ktorých ten kedysi porazený sa stal spoločenským víťazom, pretože vstúpil do strany, zatiaľ čo bývalý víťaz vo velterovej váhe skončil v pneuservise, pretože nechcel robiť špinavú kariéru, ako to bolo bežné.
Vybrali ste si box. Bola v tom symbolika?
Mohli sa stretnúť aj v krčme ako dvaja ľudia, ktorí sú jeden druhému niečo dlžní. Ale áno, bola v tom aj symbolika.
Stavili ste na nehercov. Aj v skutočnosti bývalý boxer Jaroslav Tomsa hral síce v mnohých českých filmoch, ale ako kaskadér.
Tomsa dovtedy myslím nebol známy, tento film ho aj trošku preslávil. Vybral som si ho, pretože to bol veľmi flexibilný a prístupný človek, veľmi priateľský. A ak chcete postaviť záverečnú scénu na strete dvoch bývalých boxerov, ktorí si rozdávajú facky v ringu, tak tam nemôžete dať amatérov.
A druhý hlavný hrdina, ktorý Valhara vyzval na odvetu?
Ten boxoval za Červenú hviezdu Bratislava. Bol to tiež veľmi prístupný človek, akurát, že v tom období bol činný ako príslušník Verejnej bezpečnosti, teda policajt, a táto okolnosť nebola najjednoduchšia pre jeho pôsobenie vo filme. Ale zvládol ju aj spoločensky veľmi dôstojne.
 |
| Dušan Trančík (2007). Foto: Sita |
Ani v ostatných úlohách sa neobjavili známi herci.
Chcel som ísť po linke, ktorá by príbeh zverifikovala, spravila ho pravdivejším. Buď pracujete s hercami, ktorí odčítajú všetky nuansy a postavíte film viac na hereckej kreativite, a druhý spôsob je trošku dokumentárny, že to vlastne celé "špiníte". Tento spôsob sa mi vtedy zdal mne vlastnejší.
Dokumentárne videnie vám viacerí pripomínajú. Z dnešného pohľadu je to už aj nostalgia, vo filme vidieť veci a miesta zabudnuté.
Je v tom veľa nostalgie, aj vydanie tohto DVD takto vnímam. Nejde tu zrejme len o umeleckú kvalitu diela, ale aj o historický fakt - je to vlastne film pre pamätníkov. Ide o to obohatiť videotéku o filmy, ktoré sa v tých rokoch nakrútili, pretože azda a - ja tomu stále verím - znamenali kontinuitu slovenskej kinematografie. Kontinuitu, ktorá bola v 90. rokoch dosť na kolenách.
Film nemá jednoduché posolstvo, núti na zamyslenie. Čo ste ním chceli povedať?
Vtedy sa mi zdalo blízke poľské kino morálneho nepokoja. Vždy som meral: Kto je skutočný víťaz? Čo sú skutočné hodnoty? Je morálnym víťazom ten, ktorý víťazstvo dá súperovi, pretože by ho ináč spoločensky znemožnil? Je to film o kompromise. O tom, že sme museli často darovať i kus samého seba, i kus svojho chcenia, svojej túžby, odlúpnuť kus svojho úsilia. Museli sme sa mnohých vecí vzdať - to je asi najlepšie povedané. Vzdali sme sa mnohých osobných, intímnych vecí, aby sme tu dokázali ďalej žiť.
Prečo teda nechal Valhar svojho súpera vyhrať?
To, že nechávate niekoho vyhrať, je iba gesto. Už ste vyhrali. Bolo jasné, že by ho už len zmasakroval, že by bol vyhral. Ale nebolo možné vyhrať. Vtedy neplatili pravé hodnoty. Súper si vynútil víťazstvo, tak ako si vynútili na nás istú pokoru, zhrbenosť, poníženosť. A nie všetci mali silu emigrovať, naozaj alebo vnútorne. To bola necitlivosť komunistického režimu, že nevidel, že v spoločnosti, ktorú riadi, možno viac ako 80 percent ľudí žije vo vnútornej emigrácii, nezúčastňuje sa citovo, ani intelektuálnym nasadením na budovaní spoločnosti. Ale toto sú veci všeobecne známe až banálne. Film Víťaz opakuje isté morálne postoje. Ľudská pamäť je však krátkodobá, takže isté hodnoty asi treba prízvukovať.
Iris Kopcsayová
Kto zvíťazil a v čom? Čo má v živote cenu?
Sme v druhej polovici sedemdesiatych rokov. Charta 77 otriasla sebaistotou normalizátorov, ktorí sa už začínali cítiť pevne v sedle. Celoštátna anticharta v ovzduší psychoteroru ponúkla svedomiu výhybku na oportunistický kompromis. V týchto spoločenských súradniciach znova vstúpil na scénu Dušan Trančík, dokumentarista telom i dušou, ktorý sa v partnerstve so scenáristom Tiborom Vichtom prezentoval príbehom dvojice mužov spojených cez pästiarsku minulosť. Niekdajší víťaz Vlado Valhar, na ktorého svet zabudol, si stačil osvojiť filozofiu dobromyseľného Diogena, vegetuje si medzi zapratanou autodielňou, ubabranou krčmou, rozpadnutou rodinou a mladou milenkou. Ošarpanej Bratislave, ktorú si režim nemohol dať za rámček, vládne ovzdušie životných čakární na štepkovskej Konečnej stanici, kde takmer všetci akoby len trpne vyzerali ten svoj vlak.
Kamera Viktora Svobodu je dokumentaristicky zrnitá, rozpohybovaná, strih rapsodicky úsečný, zvuk nefiltrovaný štúdiovými podmienkami.
Konflikt vnesie do Valharovho života telefonát niekdajšieho pästiarskeho soka. Po rokoch vyzve premožiteľa na odvetný zápas, lebo nevie prežrieť svoju jedinú porážku z rúk človeka, ktorý to nikam nedotiahol a ešte si z toho ani veľa nerobí. Tak kunderovský majiteľ kľúčov, vyznávač metódy a systematickej práce, zvyknutý manipulovať s ľuďmi, vyprovokuje improvizátora Valhara ešte raz do ringu. Lenže po dlhých peripetiách, ktoré tvoria jadro príbehu, sa z odvety kľuje ďalšia porážka. Len úpenlivé oči súperovej manželky primajú Valhara zahrať granda a zahodiť šancu. Vo vzduchu tak ostáva visieť otázka, kto vlastne zvíťazil a v čom. Teda, čo má v živote cenu.
Pri pohľade z dneška je Valhar bratom dnešných lúzerov. Moravcov papaláš by dnes bol manažérom. Vlastne prečo bol? Je. Takouto novou, v čase vzniku netušenou sociálnou hranou sa nám Víťaz prihovára dnes. Režisér interpretačne stavil na nehercov, ktorí kaleidoskopickej farbistosti rázovitých postavičiek vdýchli autentizmus stotožnenia, aký sa kreatívnym herectvom ťažko dosahuje.
V zobrazení degeneratívnych procesov rozkladajúceho sa systému zašli autori až po hranicu možného a aj si to odskákali. Dívali sa však na víťazstvá aj porážky s odstupom, lebo oni vedeli, čo má v živote cenu.
Pavel Branko
Autor je filmový kritik.
Malý veľký film
Pohľad mladej generácie / Michal Baláž (21), študent scenáristiky.
Víťaz je - narábajúc triezvo, no presne s komornou atmosférou - filmom vysokých kvalít a skrytej hĺbky. Je to taký "malý veľký film" rozprávajúci o víťazstvách a prehrách životných, morálnych i osobných. Valhar nie je typický hrdina, dokonca ani typický antihrdina, je to ojedinelý drsný zjav v slovenskej kinematografii, nie je to síce prvý boxer, ale Solanov Komínek (film Boxer a smrť, 1962) bol úplne iný typ hrdinu. Trančíkov "opravár duší" Valhar sa vyrovnáva s problémami skôr existenciálnymi - kríza stredného veku, odcudzenie od vlastnej rodiny, strata identity vo veľkom meste. Režisér, scenárista a kameraman predstavujú surovú tvár Bratislavy z konca 70. rokov, s nesmiernym citom pre dokumentárne zachytenie reality. Vynikajúca práca s motívmi a prirodzené vedenie hercov, citlivo napísaný scenár so zmyslom pre detail a precízne vykreslenie postáv, ktorému nechýba humor ani trpkosť, aj tým je Víťaz výnimočný, jeden z najvydarenejších filmov nielen 70. rokov.
Filmy, ktoré tiež vznikli v roku 1978
- Superman (VB), réžia: Richard Donner, hrajú: Marlon Brando, Gene Hackman, Christopher Reeve
- Ponorka na dne (USA), réžia: David Greene, hrajú: Charlton Heston, Stacy Keach, Christopher Reeve
- Cesta Rím - Neapol neprejazdná! (Tal./Fr./Zá. Nem./Šp.), réžia: Luigi Comencini, hrajú: Miou-Miou, Annie Girardot, Marcello Mastroianni
- Kanibali 2 (Tal.), réžia: Sergio Martino, hrajú: Ursula Andress, Stacy Keach
- Doppio delitto (Fr./Ta.), réžia: Steno, hrajú: Marcello Mastroianni, Ursula Andress, Peter Ustinov
- Smrť na Níle (VB), réžia: John Guillermin, hrajú: Peter Ustinov, Jane Birkin, Bette Davis, Mia Farrow
- Sanchezove deti (USA/Mexiko), hrajú: Anthony Quinn, Dolores del Rio, Bette Davis
- Grécky magnát (USA), réžia: J. Lee Thompson, hrajú: Anthony Quinn, Jacqueline Bisset
- Kto zabíja najlepších európskych šéfkuchárov? (USA/Tal./Fr./Záp. Nem.), réžia: Ted Kotcheff, hrajú: George Segal, Jacqueline Bisset, Philippe Noiret, Jean Rochefort
- Zločin a la Neapol (Tal.), réžia: Sergio Corbucci, hrajú: Marcello Mastroianni, Ornella Muti, Renato Pozzetto, Michel Piccoli
- Pokrvné puto (Tal.), réžia: Lina Wertmüller, hrajú: Sophia Loren, Marcello Mastroianni
Fakty o filme
Víťaz je po Koncerte pre pozostalých [1976] druhým Trančíkovým celovečerným hraným filmom a zároveň jeho druhou spoluprácou so scenáristom Tiborom Vichtom. Film vznikol na Kolibe v progresívnejšej 2. tvorivej skupine Moniky Gajdošovej. Obaja tvorcovia, ktorí spolupracovali na námete a scenári, sa snažili vyhnúť akýmkoľvek ideologickým vplyvom pri skúmaní otázky autentických hodnôt – témy náročnej a v 70. rokoch nie veľmi populárnej. Výsledkom je nekompromisný obraz spoločnosti, ktorý preveruje vtedajšie pokrivené hodnoty v zmysle poľského filmu morálneho nepokoja. Zobrazenie nekašírovaného života postáv odpozeraného z každodennej reality konca 70. rokov 20. storočia sa nepozdávalo vtedajšiemu vedeniu, ktoré kritizovalo neprikrášlený pohľad na súčasnosť ako „estetiku ošklivosti“. Odhliadnuc od silnej témy je film výnimočný výbornou štúdiou reálov vtedajšieho mestského života. Dušan Trančík ako vyštudovaný strihač, ktorý sa presadil úspešnými dokumentárnymi filmami, dbá o presné zachytenie šedej reality rýchlo rastúcej Bratislavy v tej dobe. „Surovému“ spracovaniu reality napomáha aj kamera Viktora Svobodu, ktorý pri nakrúcaní používal iba prirodzené svetlo. Trančík zveril hlavné i vedľajšie úlohy naturščikom, napríklad postavu v živote menej úspešného, ale talentovanejšieho boxera stvárnil filmový kaskadér z Barrandova Jaroslav Tomsa, bývalý boxer. Víťaz bol nakrútený za necelé dva mesiace s rozpočtom 4 281 005 Kčs.
Réžia: Dušan Trančík
Námet: Tibor Vichta, Dušan Trančík
Scenár: Tibor Vichta, Dušan Trančík
Kamera: Viktor Svoboda
Hudba: Svetozár Štúr
Strih: Alfréd Benčič
Zvuk: Pavol Sásik
Architekt: Ivan Kot
Kostýmy: Milan Čorba
Vedúci výroby: Štefan Gašparík
Hrajú: Jaroslav Tomsa [Vladimír Valhar, nahovoril Stanislav Dančiak], Jaroslav Pucher [Vinco Moravec], Dagmar Kováčiková [Viola], Pavla Božíková [Justína Kmeťková, Belanova dcéra], Gejza Maráky [Miki Belan, nahovoril Viktor Blaho], Juraj Králik [Imro Kmeťko, manžel Justíny Kmeťkovej], Kristína Sitárová [Božena Luknárová, bývalá Valharova manželka], Věra Uzelacová [Jana Moravcová, manželka Vinca Moravca], Eva Červená [Magda, Valharova dcéra], Karol Šmidke [Mojmír Šípoš, Magdin manžel], Henrich Velický [Karaba], Július Dzurek [doktor Luknár, manžel Boženy Luknárovej], Pavol Topoľský [Milan Moravec, syn Vinca Moravca], Mário Slivka [Rudo Moravec, syn Vinca Moravca], Juraj Bindzár [gitarista spevák] a ďalší.
Farba: farebný | Formát: klasický | Minutáž: 78 min. | Distibučná premiéra: 2. 3. 1979
Exteriéry: Zbehy, Bratislava
