Pred dvoma rokmi ho zmietol hurikán Katrina.Septembrová noc sa odráža od hladiny New Orleansu práve zničeného hurikánom a vodami Mississippi. Mesto polmesiaca upiera pohľad na muža, ktorého osvetľujú reflektory zo súkromného generátora. Do svetla sa zmestia aj dobrovoľníci rozdávajúci jedlo. Tvoria pozadie, ktoré má byť o niekoľko minút rozobraté na súčiastky. Nepokojný dav v pozadí očakáva niečo, čo utíši bolesť zo strát. A muž svojimi slovami predčí očakávania: "Vláda Spojených štátov zaplatí väčšinu nákladov za jednu z najväčších rekonštrukcií, aké kedy videl svet. Ameriku si nemožno predstaviť bez New Orleansu a toto mesto znovu povstane!" zvolá a neskôr dodáva, "ja, prezident Spojených štátov, som zodpovedný za situáciu a za jej riešenie!" Keď sa vypnú kamery, štylizované stánky s jedlom sa rozoberú a súkromný generátor prestáva produkovať svetlo. Vystúpenie sa skončilo. New Orleans je túto noc opäť v tme.

Po dvoch rokoch

Od oného prazvláštneho divadla prešli dva roky. Dosť na to, aby sa prísľuby zmenili na skutočnosť. Je čas zistiť, čo bolo pre mesto urobené. Keďže sa s priateľom nachádzame v Tampe na Floride, čo je asi desať hodín cesty od New Orleansu, rozhodneme sa vyhľadať si odpovede sami. V meste si objednáme hotel, pobalíme to najnutnejšie a vyrážame na desaťhodinovú cestu z našej letnej základne do delty mocnej Mississippi.

V priebehu dvoch rokov poskytla americká vláda občanom mesta na pomoc viac než 114 miliárd dolárov. Stačí sa však vykloniť z okna idúceho auta, keď sa ponárame do prvých periférií mesta a len s ťažkosťou sa dá uveriť, že peniaze sa dostali do rúk majiteľom týchto znivočených, opustených budov. V centre nachádzame znaky pokroku, budovy po rekonštrukcii, obnovené reštaurácie, obchody, pulzujúcu dopravu. Francúzska štrvrť sa tvári, že hurikán ani záplavy ju nepoškvrnili a dokazuje to sústavným prúdením hudby. Vyteká z barov, stúpa z koncertných pódií, tvorí sa na uliciach a zahrieva odumretý zvyšok mesta. Hudba však na obnovu New Orleansu rozhodne nestačí.

Strecha nad hlavou

Na pražiacom slnku amerického juhu stojí nepokorený zvyšok budovy. Ostali základy a podporné trámy. Ostali aj ľudia, čo nenachádzajú pokoj, kým svoje domovy neobnovia. Patrí medzi nich aj Kim. Kimov príbeh je o čosi výnimočnejší, lebo jeho dom slúžil kedysi aj ako miestne potraviny. Jeho rozhodnutie vrátiť sa je dnes podmienené upozornením, ktoré mu poslalo mesto. Má odpratať spred obchodu horu odpadkov. A tak Kim s lopatou v rukách začína čistiť nános nielen spred obchodu, ale aj zo svojej duše a zdôveruje sa nám: "Už od potopy sa chcem vrátiť. Sľúbil som to sebe i miestnym, nemal som však dosť peňazí na obnovu budovy. Stále čakám na peniaze od poisťovne, ktoré mali prísť už pred vyše rokom. Objavili sa tu poisťovací agenti, všetko si odfotili a zdokumentovali a doteraz sa neozvali." Pozrie sa na nás a v očiach sa mu zrkadlí otázka. Žiada vysvetlenie. Existuje, ale nie je veľmi povzbudivé. V skutočnosti Kimov príbeh nie je unikátom. Po rozhovoroch s miestnymi obyvateľmi sme zistili, že je stále sa opakujúcim scenárom. Príchod falošných stavbárov, ktorí zhrabnú zálohu za opravenie domov a nikdy viac sa neobjavia, je ďalší z podobných modelov. Nanešťastie, naletia väčšinou tí najchudobnejší.

Potrebné vs. nepotrebné

Ani tí, čo si obnovili svoje obydlia, to nemajú jednoduché. Práca sa od záplav hľadá len veľmi ťažko. "Sústavne sa snažím nájsť si zamestnanie, no neúspešne," vraví obyvateľka zrekonštruovaného domu. O nohy sa jej obtiera dievčatko, ktorého rešpekt pred fotoaparátom sa začína vyparovať. Žena si ho privinie a vraví: "Ešte viac ma trápi masové zatváranie škôl. Chýbajú priestory a učitelia. Detské ihriská tiež zmizli. Namiesto nich sa objavili parkoviská karavanov, ktoré slúžia ako prechodné ubytovanie pre tých, čo prišli o domov." Ďalšia zo žien dodáva: "Pred Katrinou mal New Orleans niekoľko programov finančnej pomoci v núdzi. Po záplavách sa vytratili. Peniaze by mali byť prostriedkom na pomoc. Je hanebné, že štát ich radšej venuje na vojnu, kde budú zabíjať."

Spojené štáty americké doteraz minuli 460 miliárd dolárov na vojnu v Iraku. Štát Louisiana, kde sa New Orleans nachádza, prispel 3,5 miliardy dolárov. Za túto cenu sa mohlo v New Orleanse vybudovať 31 506 nových domov, zaplatiť takmer 8 miliónov učiteľov alebo poistiť 275 miliónov detí na jeden rok.

Strieľa sa

Pred napolo opraveným domom stojí žena v stredných rokoch. Pýtame sa na cestu k Ninth Ward, štvrti, ktorá bola záplavami najviac zasiahnutá. Dá nám inštrukcie, ale neodporúča nám vystupovať z auta. Vraj sa tam strieľa.

V okne baru dotyčnej štvrte visí oznam o vražde a odmena za udanie zločinca. Kým nastavujem makro, pribehne ku mne návstevníčka baru a ponúka mi kópiu. Vkročíme dovnútra. "Poznali ste ho?" "Samozrejme, zlatko. Bol to môj kaderník. A zároveň priateľ." Zvyšok hostí sa k nám otočí a zapojí sa do konverzácie: "Každý tu každého pozná. Rozhodli sme sa vyvesiť oznam, keď sme zistili, že polícia sa ani nepokúša nájsť vinníka. Má asi strach ukazovať sa v týchto končínách," vraví muž v modrom a moja pani dodáva: "Vrážd je tu neúrekom, takýto prípad ľahko zapadne prachom..."

Nemýli sa. Nový Orleans je preslávený vysokou kriminalitou. Podľa štatistiky dosahuje až desaťnásobok amerického priemeru. Po Katrine sa síce nezvýšil počet vrážd, ale vzhľadom na množstvo obyvateľov, ktorí sa z mesta odsťahovali, je kriminalita v percentách na hlavu ešte vyššia.

Bez odpočinku

New Orleans má veľmi výnimočnú polohu. Nachádza sa pod úrovňou mora. Pochovávanie mŕtvych do zeme je nemožné, keďže po prvých nárazoch krompáča by vytryskla voda. Všetky hrobky sú teda nadzemské - a väčšina z nich je po potopách v úbohom stave. Všetci príbuzní, schopní postarať sa o hroby, sa buď odsťahovali, alebo majú starosti s vlastným miestom dočasného odpočinku. Opustenosť cintorínov je len ďalším z dôkazov krízy mesta - kde nie je priestor na úctu k tým, čo odišli, tam nie je miesto ani pre tých, čo ostali.

Uväznené peniaze

Zo 114 miliárd dolárov na pomoc mestu po hurikáne a povodniach pripadli približne dve tretiny na bezprostrednú

pomoc (prechodné bývanie, evakuácie, pohotovostné opravy). Väčšina zo zostávajúcich peňazí určená na dlhodobú obnovu však nebola použitá. Miliardy dolárov určených na rekonstrukciu obydlí sa až donedávna nedali distribuovať, pretože štát Louisiana mal ťažkosti rozbehnúť program Road Home. Tento program sa zaoberá okrem iného aj prerozdeľovaním daných financií. Miestne autority sa vyjadrili, že prostriedky na obnovu nemocníc, škôl a policajných staníc sú "ohradené širokou červenou páskou".

Kde sa stala chyba?

Keď sa mesto potápalo, George Bush nebol jediný, kto rečnil. Osoby na tribúnach a obrazovkách sľubovali mnoho, no výsledky sú zahanbujúce. Zlyhal spôsob rozdeľovania peňazí, zlyhali aj zodpovednosť a ľudskosť. Stovky autobusov, ktoré mohli byť použité na záchranu ľudských životov, boli odmietnuté, odstavené a zaplavené. Namiesto nich sa priplatilo 32 miliónov dolárov autobusovej spoločnosti, ktorá mala výhradný kontrakt na evakuácie. Desaťtisíce evakuovaných v Louisiana Superdome ostali počas záplav o hlade, o smäde, bez možnosti použiť toalety a v letnom subtropickom sparne aj bez klimatizácie. Keď štát rozdeľoval kreditné karty s hotovosťou, nikto nekontroloval, kto ich dostal. Keď sa rozdeľovali významnejšie príspevky na opravu domov, nikto presne nevedel, aké sú kritériá. Všetci natiahli ruku, keď sa sypalo - a zhora sa obyčajne lepšie chytá.

Nuž a na dôvažok - priehrada, ktorá nevydržala nápor vetra a rozbúrenej Mississippi - priehrada, ktorej zlomenie zapríčinilo potopu - ešte stále nie je opravená. Hovoriace hlavy New Orleansu si zrejme koledujú o Katrinu číslo dva.

Lenka Mackovjaková

Foto - autorka a Christopher Davis