JÁN ŠTRASSER nikdy nebol frontmanom, neúčinkoval v televíznych programoch a nemal potrebu prezentovať svoju tvár tam, kde sa „patrí byť", radšej sa vyjadroval textami. Muzikály Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú a celý rad prevzatých muzikálových titulov by bez jeho civilných textov vyzerali úplne inak, v čase mečiarizmu jeho slová spieval Milan Markovič. V poslednom čase začal Štrasser vydávať úspešné knihy rozhovorov, tento týždeň mu vyšla kniha s Mariánom Labudom.

Vyštudovali ste ruštinu. Ste rusofil?

Chcel som študovať slovenskú literatúru ako odborné štúdium. V tom čase však otvárali len učiteľské kombinácie. Ako absolvent strojníckej priemyslovky som ovládal jediný cudzí jazyk ruštinu, tak mi zostala. Nikdy som to však neoľutoval, lebo na katedre bola v 60. rokoch veľmi liberálna atmosféra. Škola mi poskytovala všetko, čo som potreboval, mohol som písať poéziu, venovať sa literárnej kritike, externe som pracoval v Slovenských Pohľadoch, neskôr v Mladej tvorbe a škola ma v tom podporovala.

Čo máte z ruskej literatúry najradšej?

Obdobie moderny na konci 19. a začiatku 20. storočia. V 60. rokoch bolo priaznivé obdobie na jej znovuobjavovanie, lebo v 50. rokoch ju de facto zatajili.

Ovplyvňovala ruská literatúra vašu literárnu tvorbu?

Ani nie, skôr francúzski imažinisti a neskôr Bertold Brecht.

Ako ste sa dostali k textárstvu?

Ešte v Košiciach na strednej škole som spolupracoval s amatérskym hudobným skladateľom Ivanom Kramárom. Zhudobnil moje básničky, povyhrávali sme nejaké súťaže, kde ma oslovili zavedení skladatelia stredného prúdu ako Igor Bázlik a Ali Brezovský. To možno spôsobilo, že som nenaskočil na expandujúci slovenský bigbít, ktorému sa venovali Kamil Peteraj a Boris Filan. Stal som sa textárom starších skladateľov klasického piesňového modelu, pri ktorom sa zhudobní text alebo sa otextuje hudba, potom to niekto zaranžuje, nahrá a naspieva.

Neskôr prišlo obdobie, ktoré trvá dodnes muzikálovej tvorby. V tom som sa našiel. Toto pokladám za moje textárske ťažisko. Tých popových vecí je dodnes menej, aj keď môžem hrdo povedať, že prvý hit Mira Žbirku Zažni aspoň kúsok sviece som napísal ja. Vlastne ani neviem, prečo mi ju ponúkol na otextovanie, keď jeho dvorný textár bol Kamil Peteraj. Ale odvtedy sme vždy sporadicky niečo robili.

Popri Kamilovi Peterajovi a Borisovi Filanovi ste klasikom, ako to vnímate?

Oboch považujem za výborných textárov. S Kamilom sme sa kamarátili, keď sme ešte nepísali texty, vždy to bol básnik s neuveriteľnou imagináciou. Boris má zasa nesmierny cit pre civilnosť, mestský jazyk. Ale musím povedať, že pred nami bol ešte Tomáš Janovic a Milan Lasica. Čím je Lasica starší, tým je lepší textár. Má zmysel pre paradox, pointu, to, čo má mať dobrý text.

Textárstvo je osamelá robota, ale vy ste s Peterajom spoluautorom prvého rockového muzikálu Cyrano z predmestia, ako ste to znášali?

Pôvodne mal hudbu skladať Dežo Ursiny a mal aj hrať hlavnú úlohu, ale medzitým oslovili Vargu a Hammela, takže Dežo odstúpil. Libretistka Alta Vášová ma oslovila na texty, Hammel s Vargom to celkom logicky chceli robiť s Kamilom Peterajom, takže prišlo k jednému z prvých a možno aj posledných kompromisov v dejinách slovenskej pop music, že sme robili dvaja textári. U Kamila sme si sadli asi na dve hodiny témy som rozdelil tak, aby Kamil robil lyrickejšie a ja epickejšie pesničky. Asi sa to vydarilo, lebo keď som púšťal demo nahrávku Tomášovi Janovicovi a vyzval som ho aby hádal, kto napísal ktorý text, takmer ani raz sa netrafil.

Dokázali by ste urobiť etudku text v peterajovskom (alebo filanovskom, či lasicovskom) štýle?

Keby ste sa ma opýtali, či by som vedel urobiť rapperskú etudku, tak to by som si vypočul štyri rapperské čísla a asi by som to dokázal. Ale pesničkový text je funkčná záležitosť a textár zriedkakedy textuje za seba, hovorí za speváka. To nie je poézia. Textár sa prispôsobuje. Ja by som sa o to teda ani nepokúšal, nech si každý píše svoje.

Samozrejme sa nájdu aj prostoduchí rapperi, ale sú medzi nimi aj veľmi poetickí tvorcovia a rap je regulárna poézia ulice, to si nemyslím len ja, ale aj niektorí vaši renomovaní kolegovia.

Verím tomu, že tak, ako pred päťdesiatimi rokmi beatnici a pred nimi generácie ďalších, aj rapperi sa potrebujú vymedzovať voči spoločnosti aj s patričnou dávkou tvrdosti a nekompromisnosti. Nič proti rapu nemám, ale nie je to moja parketa.

O muzikáloch veľa ľudí hovorí, že je to bohapustá komercia, stroj na peniaze. Ako to podľa vás je?

Začnem s tými peniazmi želal by som ľuďom, ktorí to hovoria, žiť s tantiémov muzikálového textára. Nič moc, dalo by sa povedať. Myslím, že muzikál je skvelý divadelný žáner. My sme tu mali veľkú operetnú tradíciu, ale tá zomrela a namiesto nej zabodoval muzikál aj pôvodný slovenský, a to je dobre. Možno to, čo teraz poviem, bude znieť naivne, ale mne muzikálové textovanie spôsobuje veľký pôžitok. Som veľmi šťastný, že som mohol textovať muzikály ako Hair, Niekto to rád horúce, či Klietka bláznov, som veľmi rád, že Jožko Bednárik ma považuje za svojho dvorného textára. Len mi je ľúto, že Bratislava je, na rozdiel od Prahy, malá a je to tu na hrane únosnosti muzikálových produkcií. Je to aj tým, že Praha je v strede štátu, takže zo žiadneho kúta Čiech tam nie je extrémne ďaleko.

Ste spoluautorom nadčasového muzikálu, ktorý sa stal majetkom viacerých generácií, Neberte nám princeznú.

Má dobré libreto Alty Vášovej, Dežo Ursiny urobil výbornú hudbu, hrá v ňom Žbirka, Gombitová a Slovenská televízia to vysiela dvadsať rokov na Vianoce a jarné prázdniny. Nemám rád slovo kultový, ale vďaka tomuto všetkému sa takým stal. Som rád, a teším sa aj naštudovaniu na Novej scéne.

Patríte ku generácii, ktorá s život v socializme odniesla naplno. Museli ste robiť nejaké ústupky, obete režimu?

Teraz som videl fotografickú výstavu, ktorá sa volá Stratený čas?, ktorá hovorí o tom období. Otáznik je dôležitý ten čas sa nedá vymazať alebo znegovať. My sme v tom socíku žili. Každý existoval tak, ako vedel. Pokiaľ ide o mňa, ja som tých ústupkov urobil dosť a za niektoré sa aj hanbím, napríklad za účasť na festivaloch politických piesní. Začiatkom 70. rokov by mi však v kultúre dal málokto kúsok chleba, lebo som bol redaktorom Mladej tvorby, ktorú v roku 1970 zakázali. Ale mne len privreli prst do dverí a nikdy som netvrdil, že mi tam privreli celú ruku.

Poznám vaše texty z toho obdobia, treba povedať, že ste robili dosť slušný slalom, aby ste nemuseli oslavovať komunistov.

Boli to texty o všeľudských hodnotách, napísané civilnou poetikou. Socializmus som neospevoval, ale opakujem, že sa z toho nevyvliekam, bol som súčasťou normalizačnej kultúry.

Mladá tvorba bola mimoriadna platforma. Ako ste to vnímali vy?

Vznikla v 50. rokoch na podporu mladej literatúry, čo je paradox, lebo literatúra sa nerozdeľuje na mladú a starú. Za komunizmu však cítili potrebu z mladých vychovať liberálnych starých. V 60. rokoch sa z Mladej tvorby stal časopis, ktorý liberálne zachytával svetové aj domáce trendy, vznikali tu literárne skupiny, napríklad Trnavská skupina či Osamelí bežci, mal tvrdú literárnu kritiku, na ktorej som sa podieľal aj ja. Potom časopis zrušili a postupne sa z neho stal mýtus. Ale odhliadnuc od neho tam bol naozaj priestor slobody. Ja som, našťastie, nemal problém s uplatnením po tom, ako nás zrušili, lebo ma zobrali na vojnu a za ten rok sa trochu na tú Mladú tvorbu zabudlo.

Pracovali ste ako dramaturg Vojenského umeleckého súboru, bol to biznis alebo ústupok?

Bol som tam na vojne a napísal som nejaké texty piesní. S hudobným skladateľom Milanom Novákom, ktorý tam bol dlhoročný šéf, sme robili nejaké veci, napríklad operu. Pred vojnou som „bol odídený" z Poetickej scény, kde som pracoval ako dramaturg, bol som bez miesta, a toto mi ponúkli. Tak som ju vzal. Možno to znie paradoxne, ale práve tá daň režimu v umeleckom súbore bola vymedzená, jasná a nie až taká veľmi veľká, takže zostával priestor na vlastné aktivity. Čo sa veľmi neprepájalo. Ale aj tak som sa snažil témy spracovať tak, aby z toho nekričala politická doktrína. Je mi jasné, že keď bolo v kasárňach vystúpenie umeleckého súboru, chlapcom na základnej službe tie pesničky pomáhali žiť, na to mali iné piesne, ale aspoň som im skúsil naznačiť nejakú empatiu. A minimálne si na vystúpení zdriemli a keď nastúpili baletky, tak sa zobudili a zakričali si ako dnes na koncerte SuperStar.

Kedy sa stal u vás obrat smerom k angažovanosti?

V roku 1987, keď som sa stal redaktorom Slovenských pohľadov. Mal som, aj pod vplyvom Gorbačova pocit, že ak to ide tam, tak by to malo ísť aj tu a bol som prekvapený, že treba zvádzať obrovské a niekedy nepríjemné boje. Vnútorné oslobodenie prišlo, keď som v roku 1989 dostal na podpis petíciu za oslobodenie Čarnogurského a Kusého. Bolo to dva mesiace pred Novembrom, ale to sme naozaj nevedeli, že nejaký November bude.

V roku 1989 som sa do toho vrhol po hlave a stále som sledoval, ako ma berú tí ľudia - disidenti, ktorí na mňa mali právo pozerať ako na človeka, spojeného s režimom. Napočudovanie ma zobrali normálne a najviac osočovania som si užil od ľudí, ktorí síce neboli v komunistickej strane ako som bol ja, ale ktorí sa do nej veľmi tlačili a z nejakých dôvodov sa do nej nedostali.

Vaši textárski súputníci boli po revolúcii šikovní. Peteraj mal úspešnú reklamnú agentúru, Filan sa v šoubiznise pohybuje ako ryba vo vode. Čo vy?

Bol som šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch normalizácie to bol dosť režimistický literárny časopis. Nastúpil som tam dva roky pred revolúciou a už vtedy sme z neho začali robiť moderný literárny časopis. Veľkou satisfakciou pre mňa bolo, keď Martin Šimečka povedal, že tie Pohľady čítali ako niečo, čo vôbec neverili, že je možné. Myslím, že sme neboli až takí odvážni, ale určite sme aspoň jemne roztlačili mantinely totality. Takže rok 1989 ma zastihol v Pohľadoch, zvolili ma za šéfredaktora a mal som jedinú ambíciu robiť časopis a neprišlo mi na um, že by som mal začať podnikať. Na to som ani nikdy nebol vybavený. Tešil som sa, že je sloboda a môžeme ten časopis robiť slobodne. Tak to išlo až do roku 1992, keď nastúpil Mečiar a minister kultúry Slobodník nás zlikvidoval.

Neskôr ste boli sedem rokov editorom Domino Fóra, ale už niekoľko rokov sa tejto disciplíne nevenujete. Prečo?

Bol som unavený. Týždenník je sviňa. Nech to robia mladší a vitálnejší.

V poslednom čase sa sústreďujete na knihy rozhovorov. Ako vznikla táto myšlienka?

Raz som chodil po kníhkupectve a uvedomil som si, že vychádza neuveriteľná spústa knižných rozhovorov a monografií. Že knižku rozhovorov má aj pes Mojsejovcov. A zároveň som si uvedomil, že taká veľká osobnosť ako Milan Lasica ešte takúto knihu nemá. Oslovil som ho, spýtal sa ma, čo si od toho sľubujem, povedal som, že to sa uvidí, keď to dáme dokopy, a on povedal, že dobre. Zišli sme sa asi dvadsaťkrát, vždy po hodine dvoch. Knižka mala úspech, tak vydavateľ sa rozhodol pokračovať v sérii, medzitým pribudla Zdenka Studenková a teraz úplne čerstvo Marián Labuda. Napísal som ešte rozhovory s Tomášom Janovicom, tie vyšli u iného vydavateľa.

Výber je na vás?

Po dohode s vydavateľom.

Je Zdena Studenková osobnosť porovnateľná s Milanom Lasicom?

Takto by som to takto neporovnával. Významovo zrovnateľný s Lasicom je málokto. Studenková bol môj nápad, je to podľa mňa dobrá herečka, má otvorené názory a nebojí sa ich povedať, nehrá sa hry, aj keď je súčasťou smotánkovej spoločnosti. Mal som z toho dobrý pocit. Nie som novinár a nemusím si napísať svoju kvótu textu, takže robím rozhovory len s ľuďmi, ktorí ma zaujímajú.

Aký bol objekt vašej čerstvej knihy, Marián Labuda?

Je zložitá povaha, podobne ako Studenková sa niekedy odmieta za každých okolností potľapkávať, čo ich bulvárne médiá niekedy s radosťou preplieskavajú. Ale je fakt, že bulvár si len robí svoju robotu a najlepší je prístup Milana Lasicu, ktorý si už môže dovoliť robiť si z neho veľmi jemnú srandu.

Textujete muzikály, pripravujete knižky rozhovorov vyzerá to ako idylický život.

Mojou hlavnou prácou je posledných sedem rokov prekladanie z ruštiny, venujem mu asi 70 percent času. Mám šťastie na skvelé tituly. Napríklad onedlho vyjde román Vladimíra Vojnoviča Moskva 2042, antiutópia v orwellovskom duchu, pojednávajúca o tom, že v Rusku zvíťazil komunizmus.

Je ruština v kurze?

V Rusku sa ma pýtali, prečo sa tak ochladili naše kultúrne väzby. Že kedysi sa prekladalo veľa. Odpovedám im, že štyridsať rokov nás nútili prekladať to, čo chceli oni. Po páde komunizmu sme museli dobehnúť to, čo nám zakazovali. Ale ruská kultúra je taká dôležitá, že ignorovať ju by bolo hlúpe.

Sledujete súčasné texty v pop music?

Naša generácia s Peterajom a Filanom sa, podobne ako pred nami Lasica, či Janovic a po nás Hevier, podujala skultivovať pesničkové texty. Potom prišla revolúcia, ktorá priniesla demokratizáciu, každý si môže nahrať a vydať čo chce a často to tak aj vyzerá. Aj keď sa nájdu aj dobrí textári, napríklad Vlado Krausz, úroveň textov výrazne padla. No a nám už zostali už len naši rovesníci.

Vedeli by ste sa chytiť na dvadsaťročného speváka alebo speváčku?

Profesionálne a technicky možno aj áno, neviem, či by to boli autentické pocity. Otázka znie, či to ich autentické je lepšie ako to moje profesionálne. Prednedávnom som prekladal dvadsaťjedenročnú ruskú autorku a myslím, že jej jazyk som trafil, aj keď som sa s tým dosť natrápil. Ale faktom je, že robiť pre úplne mladého interpreta by asi nebolo ono.

Foto SME - Peter Žákovič