Nástup obrovského množstva hráčok z krajín bývalého východného bloku v ženskom tenise má niekoľko dôvodov.
Jedným je fakt, že niekoľko krajín sa rozdelilo, vznikli nové štáty, a tak napríklad namiesto dvoch hráčok z bývalého ZSSR môže naraz cestovať oveľa viac aj z Ukrajiny, Bieloruska, Lotyšska, Gruzínska a tak ďalej. Podobné je to v bývalej Juhoslávii.
Ďalším dôvodom je, že tieto viaceré krajiny prevzali systém stredísk, ktoré kedysi dotoval štát, kde sa tým najlepším vybraným vytvorili ideálne podmienky, ale financovanie je kryté už aj zo súkromných zdrojov.
Podstatné je, že títo hráči musia takisto ako kedysi bojovať o svoju nomináciu a potom dokázať formu. Nie ako napríklad u nás na Slovensku, kde sa často stane, že ak sa niekto nedostane do reprezentačného výberu, tak mu rodičia zaplatia výjazdy z vlastného. Hlavne, aby išiel. A nezaujíma ich, že keď sa tenista nevie presadiť doma, tak tým, že ho prihlásia na turnaj nižšej kategórie niekde mimo Slovenska, mu príliš nepomôžu.
Keď sa na to pozrieme z pohľadu rokov, tak to, čo teraz považujeme za inváziu hráčok z Východu, je výsledok ich práce od zmeny režimu. A to je minimálne 15 rokov. Takisto viem z rozhovorov s hráčkami, že napríklad tenistky bývalého Sovietskeho zväzu by doslova urobili čokoľvek, len aby sa dostali do sveta. Daniela Hantuchová je jednou z mála hráčok na Slovensku, čo dokázala po zmene režimu využiť možnosti a dlhoročnou drinou sa dostala do svetovej špičky.
Autor: Radka Zrubáková, autorka je bývalá profesionálna tenistka
