Grécky fotograf Haris Kakarouhas jednoducho nedokázal odolať energii Kubáncov. „Kubánci majú ďaleko od európskeho intelektuálneho zmýšľania. Viac vyjadrujú pocity a sú úžasne spojení s vlastným telom, neboja sa svojej sexuality,“ premýšľa Kakarouhas v bratislavskej kaviarni, čím ho tento ostrov zaujal. „Samozrejme, majú svoje problémy. Ale ja nenávidím politiku, estetiku, nálepky. Sú to hlúposti. Logické kategórie sú ilúzia, nepustia človeka k jeho podstate.“
Hrdé slzy
Jojefina (na snímke Harisa Kakarouhasa) hrdo sedí na gauči, zamrznutá ako sfinga. Celý obraz padá, akoby fotograf sledoval líniu vejára, ktorým si ovieva dekolt. V pravom rohu je portrét Jojefiny z jej mladosti.
Na prízemí Pálffyho paláca je takmer 40 podobne pokojných, silných portrétov obyčajných ľudí v skromných podmienkach. Nie sú takmer ničím výnimočné. „Len“ dokážu diváka zabaliť, preniesť na jej gauč, alebo ešte bližšie, do jej snov a spomienok. Cez hlboké očí, pokojné jemné úsmevy a svetlo, akoby boli bránou do meditácie.
„Keď portrétujem, nezaujíma ma politický či sociálny status ľudí,“ vysvetľuje Kakarouhas. Znie to alibisticky? Určite, ale aj úprimne. Kakarouhas zaviera oči pred faktami, na ktoré iní upozorňujú. Svoj denník píše nevinnne.
Okrem fotografovania pôsobí aj ako psychoterapeut. Túto kombináciu považuje za vhodnú. „Dokážem sa postaviť pred ľudí bez toho, aby som myslel na niečo iné alebo aby som ich vopred hodnotil. Je dôležité vytvoriť medzi mnou a portrétovaným milujúci priestor, kde sa ten druhý cíti akceptovaný a bezpečne, aby bol tým, kým je.“
Jeho snímky sú často neostré, niekedy vytvárajú dojem, akoby portrétovaní mali slzy v očiach. Kubánsky denník ale nie je len o tvárach, pohľadoch a vráskach. Objektívom zachytáva pootvorené dvere, svetlo predierajúce sa dverami a nohavice zavesené na tráme. Alebo svetelný lúč, ktorý olizuje šuflík starej skrine, pod ktorou oddychuje biely pes. Banálne? Denník.
Hoci v jednom koridore je nainštalovaných snímok priveľa a príliš natesno, fotografovi to neprekáža: „Fotka je fotka. Verím, že ak je dobrá, funguje vždy. A keď je zlá, môžem ju aj zavesiť hlavou dole a nič tým nezachránim.“
Pri fotografovaní portrétov je zaujímavý spôsob, ako k „objektom“ pristupuje fotograf. Niektorí potrebujú s ľuďmi prežiť viac času, aby sa dostali pod škrupinky, ktorými sa ľudia obaľujú. Neplatí to pre Kakarouhasa. Verí, že dôležité je, aby on sám mal svoj priestor, v ktorom dokáže portrétovaného „prijať“.
Zaťukať na okno
„Nezáleží na tom, či sa mi páči alebo nie, či je to môj známy alebo nie. Vždy je to ľudská bytosť. Dôležité je, aby bol fotograf spojený sám so sebou vo svojom vnútri. Vtedy sa môže stať niečo magické,“ hovorí Kakarouhas a oči sa mu pritom lesknú. Vzrušením alebo pokojom, ak to nie je to isté.
Bolo by chybou predstavovať si, že Kakarouhas pracuje rýchlo, lebo je v každom momente zmeditovaný. Na Kube fotil dva roky, učil sa jazyk, spoznával ľudí. Prechádzal sa po uliciach a keď sa mu niekto zapáčil, oslovil ho. Alebo ich videl cez okno ich domu, zaťukal a zvyčajne ho pozvali dnu.
Dnes má Haris Kakarouhas za Kubánsky denník s takmer 70 fotografiami ocenenie Európska kniha roka. No jeho cesta k portrétnej fotografii nebola rýchla. Vyštudovaný kartografista najskôr cvakal portréty kamarátov. Dnes zas chodí po gréckych horách, kde už nežije veľa ľudí. Samozrejme, portrétuje ich.
Pozrieť sa do zrkadla
„Čas strávený na Kube bol pre mňa mysteriózny. Je to špeciálne miesto s mýtom Che Guevaru,“ smeje sa Kakarouhas. „Snímky nie sú zrkadlo Kuby, ale moje zrkadlo.“ Ak to platí, tak potom môžeme Kakarouhasovi jeho vnútornú harmóniu závidieť. A ak to neplatí?
