Slovenská hudobná legenda Marián Varga robí každý deň to isté - komponuje alebo má koncerty. Že je víkend, zistí väčšinou iba podľa toho, že manželka je celý deň doma. Som na voľnej nohe a neviem, čo je víkend a pracovný deň. Stále niečo robím. Mám okolo stodvadsať koncertov za rok, takže som stále preč. Po koncerte sa vždy snažím ísť domov. Rád sa zobúdzam doma.
Ja vlastne voľno alebo víkend nepotrebujem, ja ho mám, keď skladám. Je to pre mňa relax, keď robím. Najlepšie sa mi darí ráno. Voľakedy som dokázal skladať aj celú noc a neprekážal mi pri tom žiaden hluk. Celá rodina si okolo mňa mohla robiť, čo chcela, ale teraz už potrebujem pokoj a ticho.
Rád som pri práci sám. Jediný, kto môže byť pri mne, keď komponujem, je moja pätnásťročná mačka Dora. Mačky sú úžasné bytosti. Dávajú najavo, že si vystačia sami a že nikoho nepotrebujú. Doru máme odmalička. Predtým mi presedela v náručí celý čas, keď som komponoval a ani dym z cigariet jej neprekážal. Teraz už o moju tvorbu nejaví záujem. Stále spí. Aj fajčiť som prestal pre ňu a nie pre manželku.
Na inšpiráciu sa veľmi nespolieham. Pre mňa je najlepšia inšpirácia robiť pod tlakom. To mi vyhovuje. Ak sľúbim, že niečo urobím a už som to mal mať hotové, je to pre mňa motivujúce.
Keď si urobím voľno, rád ho trávim v spoločnosti ľudí, ale mám rád aj pokoj, keď som sám a počúvam hudbu alebo čítam. Populárnu hudbu nesledujem a ani ma nezaujíma. Počúvam hlavne klasiku, Bacha, Mozartove koncerty, Debussyho, Bartóka. Žijem pre umenie. To sa mi zdá krásne, pravdivé. Tiež mám rád knihy. Čítať som vedel už ako šesťročný. Zaujíma ma každý žáner. Jediné, čo nečítam, sú noviny. Teraz, po šesťdesiatke, mám pocit, že som veľa vecí zanedbal a že musím veľa vecí dohnať. Napríklad prečítať knihy, na ktoré som doteraz nemal čas.
Aktívny pohyb ma obchádza celý život. Vôbec nešportujem, ani som nikdy nešportoval, čo sa mi teraz mstí. Asi budem musieť začať, ale neviem ako. Bicykel to asi nebude, ten má iba dve kolesá. Väčšinou som všade dovezený taxíkom, a tak sa niekedy aj teším, že idem autobusom. To je pre mňa maximálny športový výkon.
Prírodu mám rád skôr platonicky. Krásy prírody som nikdy nevedel dosť dobre vnímať, lebo umenie nie je príroda, umenie je to, čo stvoril človek. Aj obrazy prírody stvoril človek. Čiže príroda mi nechýba, ani turistika, aj keď pred štyridsiatimi rokmi som vyšiel pod Mont Blanc, čo bol môj najväčší turistický výkon. No hore na vrchol by ma nikto nedostal. Už keď som bol malý, nemohla byť pre mňa väčšia otrava ako prechádzky. Môj otec chcel, aby som s ním chodil na prechádzky a ja som si oveľa radšej vyklepkával prstami na stole nejaký rytmus. U nás doma vedela hrať na hudobný nástroj stará mama a tiež strýko a ja som sa vždy tešil, keď príde a niečo zahrá. Od šiestich rokov ma dali do ľudovej školy umenia, čo bolo pre mňa vykúpenie a oveľa zaujímavejšie ako všetky prechádzky.
Ani na dovolenke nechodím do prírody. Dovolenka je podľa mňa taká ľudová psychoterapia. Človek si tam musí zapamätať mená spolucestujúcich a tiež sa zapájať do rôznych situácií, čo je niekedy dobré, ale niekedy dosť otravné. Alebo vás môže prekvapiť strašná horúčava, ako nás v Tunise. Preto chodím radšej na miesta, ktoré poznám a mám vyskúšané, napríklad do kaviarne medzi svojich priateľov, alebo na koncerty. Tam sa cítim dobre.
(zš)
FOTO SME - Peter Žákovič
