prvého slovenského výrobku - Skalického trdelníka. Ak ste ochutnali trdelník bez prívlastku skalický niekde v stánku pred hypermarketom, nemôžete hovoriť, že poznáte túto tradičnú sladkú špecialitu. Aj my sme si to mysleli, kým sme neochutnali Skalický trdelník práve upečený na otvorenom ohni. Na trdelníku sa pomaly roztopil cukor, ktorým bol posypaný, a cesto bolo úžasne čerstvé a jemné.

"Trdelníky, čo sa predávajú kdekade pred supermarketmi, voláme koláč s dierou. Pravý Skalický trdelník je z jemného kysnutého cesta, je pečený na pahrebe, takže ho cítiť ohňom a dymom, poznať to najmä na čerstvom trdelníku," hovorí Ľudovít Bránecký, ktorého rodina v Skalici uchovala tradičný recept aj počas socializmu a teraz pečie trdelníky v mestskej trdelnikárni.

Skalický trdelník sa o mesiac až dva objaví v Úradnom vestníku Európskej únie ako prvý slovenský chránený výrobok. Ochrannú známku na Slovensku má už dnes, chráni jeho regionálne označenie. Znamená to, že trdelník síce môžu piecť falošní výrobcovia, ale označenie skalický môžu mať len trdelníky vyrobené na území ohraničenom riekami Morava, Teplica a Myjava a hranicami s Českom. Originálne trdelníky môžu byť posypané len orechmi, mandľami a posekanými jadrami marhúľ a upečené len na pahrebe alebo pri sálavom teple. Tým prvým spôsobom sa pečú iba v mestskej trdelníkami v čerstvo zrekonštruovanom františkánskom kláštore (v ktorom je aj mestská vinotéka so skalickou frankovkou a skalickým rubínom, ktorý si chcú domáci v únii registrovať v ďalšom kole), tým druhým v Senických a Skalických pekárňach.

Trdelníky v Amerike

V metskej trdelníkarni pečú cukrovinku dve dvojice, striedajú sa na zmeny, jednou dvojicou je sestra Ľudovíta Bráneckého s manželom - Mária a Jarolím Romančíkovci. Denne sa tu upečie asi stodvadsať trdelníkov, pekári sa nezastavia. Najmä v piatok a pred veľkonočnými a vianočnými sviatkami.

"Dobrý, mám objednané trdelníky," pristaví sa vo dverách Rado, je z Trenčína, raz do mesiaca zásobuje miestny obchod kobercami. "Vždy si beriem štyri trdelíky, chutia všetkým, jeden dám priateľke, jeden babke. Sú iné ako tie v obchodoch," hovorí. Koberce vraj vozí aj do Bratislavy a na Oravu, no odtiaľ si nijaké špeciality nevozí. "Na Orave sa akurát môžem v zime polyžovať."

Vzápätí odnáša desať trdelníkov Eva Dudová, Skaličanka, ktorá sa vydala do Brna. Vraj občas trdelníky vezie aj do Čiech, ale teraz ich berie bratovi na svadbu.

Romančíkovci nestíhajú piecť. Prichádza sestrička z ambulancie, berie trdelníky pre seba a lekárku na víkend, nie sú ešte hotové, musí prísť znova. To už čaká Rasťo Topolčány, do Skalice sa priženil pred troma rokmi. "Už som sa aj ja na trdelníky naučil, dovtedy som o nich len počúval, občas som ich niekde ochutnal, ale nie tieto pravé," hovorí. Najviac vraj chutia manželke a dcére, tá ešte líže cukor z taniera. Teraz ich berie, lebo idú cez víkend na návštevu k rodine do Nových Zámkov. "Keď tam ideme, pýtajú sa, či ich donesieme."

Za týždeň sa v trdelnikárni minie 60 kilogramov cukru a 50 kilogramov orechov. Skalické trdelníky už poznajú aj mimo Slovenska, do Ríma ich pravidelne nosí pár skalických detí, ktoré tam študujú, do USA zase rodiny, čo tam idú na návštevu. Práve teraz, pri príležitosti registrácie, ich druhá pekárska dvojica ponúka v Bruseli, tamojšia komisárka pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka Mariann Fischer ho však ochutnala už pred mesiacom pri návšteve Skalice.

A najnovšie sa ozvala nemecká podnikateľka, ktorá chce trdelník nakupovať pravidelne pre tamojšie cukrárne. Bránecký si myslí, že tomu pomohla aj registrácia v Bruseli a verí, že záujemcov zo zahraničia bude pribúdať.

Dvojmetrový rekordman

Trdelník sa prvý raz v Skalici objavil koncom 18. storočia, keď sa tu usadil maďarský generál Jozef Gvadányi. "Trdelník začal piecť jeho sedmohradský kuchár, nie je jasné, či recept preniesol so sebou, alebo ho vytvoril priamo v Skalici," hovorí Bránecký. Postupne sa rozšíril aj do mestských rodín, ktoré ho piekli najmä na hody a na Vianoce. Branecký tvrdí, že v literatúre sa nezachoval pôvodný názov a ani údaj, kedy ho domáci začali volať trdelník.

Rodiny ho piekli v udiarenskom komíne, cesto navinuli na drevený valec - trdlo a točili ním pri ohni, pri ručnom točení pomáhali najmä deti. Tak začala s pečením aj Mária Romančíková. "Pomáhala som starej mame, prvý vlastný trdelník som upiekla po svadbe, pre rodinu," hovorí. Jej manžel sa do Skalice prisťahoval z Terchovej, ako správnemu chlapovi mu síce vraj chutia klobásy, ale rád si dá aj túto dobrotu. Donedávna netušil, že ju bude aj piecť.

Počas socializmu sa trdelník vytratil, tradíciu udržiavali asi len tri rodiny, medzi nimi práve Bráneckí. Dnes sa k pečeniu trdelníka doma Skaličania vracajú a pečú ho najmä v rúre.

V trdelníkarmi Mária zodpovedá za cesto, pripraví ho zo zmesi múky, vajec, masla, cukru, kvásku a vraj aj zo štipky rumu. Nechá ho správne vykvasiť, navinie na trdlo, potrie bielkom a posype orechmi. Jarolím udržuje oheň a pečie - trdelník treba postupne prikladať od okraja kozuba bližšie k ohňu a najmä ho v správnej chvíli vybrať. Potom nasleduje už len posypanie cukrom. "Treba naň dávať pozor ako na malé decko, stačí jedno dve otočenia najviac..." hovorí Jarolím. Pripečie sa mu však len výnimočne.

Spočiatku však nevyzeralo všetko tak jednoducho. "Pekáreň sa otvárala v decembri, v miestnosti bolo asi 11 stupňov Celzia a cesto nechcelo držať na trdle," spomína Bránecký. Páni Mária však tvrdí, že ona dobre vedela, v čom je problém, len ju chlapi najskôr nepočúvali, až potom pridali radiátor a ohrievač, takže cesto mohlo kvasiť pri správnej teplote 30 stupňov Celzia.

Romančíkovci spolu s druhou dvojicou pekárov Mirkou Vojtechovou a Jaroslavom Bednárikom tento rok upiekli na pravidelnom májovom trdlofeste 154,5 cm dlhý trdelník, zapísaný je v knihe slovenských rekordov, budúci rok si však trúfajú na viac, pretože na generálke mal ich trdelník dva metre.

Foto SME - Pavol Funtál