Koľko detí išlo od vás do náhradnej rodičovskej starostlivosti?
"V našom zariadení mávame okolo šesťdesiat detí - od novorodencov do 25 rokov a za posledný polrok od nás odišlo do náhradných rodín osem detí. Žijú s nami dvaja stredoškoláci, ktorí sú v maturitnom ročníku a chystajú sa na vysokú školu a jedna vysokoškoláčka."
O novorodencov ste sa však postarali inak.
"Áno, dve skupiny najmenších bábätiek sme rozpustili do profesionálnych rodín. Bábätká v nich čakajú na perspektívnych rodičov, my tomu hovoríme na rodinu navždy. Je to pre ne oveľa lepšie, lebo takto od narodenia získavajú väzby. Vyrastajú v prostredí, kde ich majú radi, majú emociálne väzby, sú teda normálne vychovávané a neodchádzajú z detského domova s deprivačným syndrómom. Momentálne máme takto umiestnených desať bábätiek do jedného roka."
Čo detský domov môže urobiť pre adopciu alebo pre náhradnú starostlivosť detí?
"Našou prvou úlohou je pripraviť pre rodičov podklady, ktoré by dieťa vystihovali. Aby získali o ňom predstavu, ako sa správa v bežnom živote, ako funguje. Aby dostali čo možno najviac najrelevantnejších informácií o dieťati, o tom, čoho sa musia a nemusia báť. Rodičia, ktorí si berú napríklad sedemmesačné dieťa, majú právo vidieť nielen aktuálnu lekársku správu, ale aj to, akým tempom napredovalo. Lebo veľká väčšina našich detí sú rizikoví novorodenci, s patologickým vývojom z dôvodu užívania drog matky alebo podobne. Ich vývoj potom, samozrejme, nie je ako podľa knižky Naše dieťa. Nie je naším cieľom čo možno najrýchlejšie niekde dieťa umiestniť, ale vytvoriť takú základňu pre budúce rodiny, aby vedeli, že sa na detský domov môžu kedykoľvek obrátiť a nájdu tam podporu."
Je záujem aj o staršie deti?
"Čím je dieťa mladšie, tým je oň väčší záujem. Podarí sa umiestniť aj tých starších, ale je to už ťažšie. Na Slovensku máme v tomto smere rezervy v osvete, veľa ľudí sa bojí priniesť si domov takéto dieťa. Dieťa, ktoré prežilo istý čas v ústavnej starostlivosti, má totiž trochu iné vnímanie. Je deformované tým, že nemá jednu vzťahovú osobu, ale desiatky, ktoré sa oň starali a s ktorými malo väzby."
Pestúnska forma starostlivosti o deti nemá u nás až tak veľa priaznivcov. Prečo?
"Žiadateľov je málo aj preto, lebo sa boja väzieb biologickej rodiny a jej vplyvu. V prípade pestúnov je najťažšie akceptovať biologickú rodinu. Najhoršiu chybu, akú môže pestún urobiť, je ísť do vzťahu s dieťaťom s vlastníckym pocitom. Pestún má dávať dieťaťu istou, ktorá mu chýbala v rodine. Na to by však nemal byť sám - potrebuje podporu psychológa, sociálneho pracovníka a iných ľudí. Takto, žiaľ, zostáva veľká časť progresívnych detí v sociálnych zariadeniach."
Pracujete aj s biologickými rodičmi. Ako a s akým výsledkom?
"V priebehu posledného roka sa z nášho detského domova vrátilo do pôvodných rodín desať detí. S tými rodičmi, ktorí chcú naspäť svoje deti a niečo pre to robia, pracujeme. Pomáhame im zmeniť ich situáciu, vybavujeme pre nich protialkoholické liečenia, ubytovanie, pomáhame pri hľadaní práce. Za svojimi deťmi môžu prísť kedykoľvek, samozrejme, v triezvom stave a v rozumnom čase. Rodičov detí zapájame do bežných činností, chodia s nami na rodičovské združenia, na výlety, sme radi, ak svoje deti večer uspia... Nie je to luxus. Je to proces znovunadobúdania rodičovských zručností."
(or)
