jského pôvodu, tiež dávali dohromady detské ruky.
Európske štáty zakazujú detskú prácu, ale nemajú páku, ktorou by zabránili tomu, aby sa takto vyrobený import dostal na európsky trh. Existujú síce medzinárodné konvencie zakazujúce detskú a nútenú prácu, nie všetci zásobovatelia unijného trhu ich však ratifikovali.
Okrem toho jedna vec je konvencia, druhá, kontrola jej dodržiavania. Európska komisia ako hlavný strážny pes zahraničného obchodu priznáva, že zodpovednosť je na samotných firmách. Legislatíva, ktorá by cudziemu podniku zakázala predávať tovar do únie, pretože ho vyrábajú deti, neexistuje.
Prirodzeným záujmom firiem je minimalizácia nákladov, a preto sa mnohé obracajú na Áziu bez toho, aby sa svojmu dodávateľovi pozerali do kuchyne. Riziko, že budú pristihnutí, je relatívne malé. Navyše sa vždy môžu brániť, že pravidlá neporušili. Ak je v Indii detská práca povolená, prečo to nevyužiť?
Odpovede sú možné dve. Etická: ak medzi európske hodnoty patrí i to, že deti majú sedieť v škole, a nie v továrni, tunajšie firmy by nemali podporovať opak. Strategická: mnohé západné podniky sa boja ázijskej konkurencie a s argumentom o „férovej súťaži“ búšia v Bruseli s prosbou o kvóty zakaždým, keď vysoko produktívna Čína vyvezie pár ton ocele navyše.
Nie sú novodobí otroci, deti pracujúce zadarmo, tým základným porušením férovej súťaže, ktorému by sa podniky mali postaviť?
