Dcéra Petra na palubovke, o tri roky mladší brat Robo na lavičke v úlohe asistenta. Reprezentačný tréner hádzanárok Slovenska Ľubomír Popluhár sa musí chvíľami cítiť ako pri rodinnom kozube.
Nový kouč Slovenska, ktorý koncom budúceho mesiaca odštartuje v Michalovciach ďalší pokus vytiahnuť ženský tím na roky nedobytný vrcholný šampionát, sa prípadných výčitiek z rodinkárstva neobáva.
„Kto hádzanej rozumie, musí vidieť, že to tak nie je. Roba som si vybral, lebo má skúsenosti s mužskou i ženskou hádzanou a rozumiem si s ním aj ako človek. Ak sa pohádame, tak len o hádzanej. Môžem mu dôverovať. Peťa je zasa platnou hráčkou. Svoje schopnosti potvrdzuje aj v Norimbergu. V bundeslige hrá pravidelne,“ vraví 46-ročný rodák z Partizánskeho.
Posledná šanca?
Ľubomír Popluhár pred tromi mesiacmi vystriedal na poste trénera žien Tomáša Kuťku, ktorému robil asistenta. Sníva sen, že si s výberom, ktorý skladá na blížiacu sa I. fázu kvalifikácie o postup na ME 2008 v Macedónsku, zahrá medzi elitou starého kontinentu.
„Mám taký zlý pocit, že toto je posledná generácia, čo to môže dokázať. Hráčiek je čoraz menej a menej. Siedme miesto na nedávnych ME kadetiek je síce krásny, ale nazdávam sa, že ojedinelý úspech. Napriek tomu verím, že v Macedónsku hrať môžeme. Inak by som do toho nešiel.“
Rodinný klan Popluhárovcov sa má v hádzanej čím chváliť. „Mama Irena získala s Partizánskym československý titul ako hráčka i trénerka. Spolu s otcom (Františkom - pozn. red.) zakladali v Partizánskom hádzanársky klub. Hádzaná bola u nás doma často predmetom dlhých debát. Nikdy sa mi nezunovali,“ spomína Popluhár.
Športová rodina
V rodine to nebol jediný šport, ktorý Popluhárovci vyskúšali. „Otec začínal s atletikou a neskôr skúšal basketbal, rovnako ako moja manželka. Tá hrávala basketbal za české Strakonice. Neskôr získala so staršími žiačkami hádzanársky titul majstra Československa. “
U Ľubomíra, rovnako ako u brata i syna (hráva za Čunovo), to dlho vyhrával futbal. „Hrával som za Motorlet Praha útočníka. Vyskúšal som si aj prvú českú národnú ligu, no po návrate do Partizánskeho som presedlal na hádzanú. Začal som učiť na základnej škole, nemal som kedy doobeda chodiť na futbalové tréningy.“
Najskôr trénoval staršie žiačky Tempa Partizánske, na začiatku deväťdesiatych rokov sa stal hlavným trénerom Zlatnej. „Skončil som s nimi v lige najvyššie na piatom mieste, čo považujem za lepší výsledok než štvrtú priečku s Partizánskym, kde boli predsa len lepšie hráčky. Zhruba v tom čase vo mne prvý raz skrsla myšlienka, že by som raz mohol viesť aj nároďák,“ vraví Ľubo, dnes učiteľ telesnej výchovy a občianskej náuky na strednej škole.
Učiteľstvo – druhá láska
Učiteľstvo je s bratom Robom ich ďalšia vášeň. Róbert, dnes riaditeľ ZŠ na bratislavských Kramároch, s hádzanou začínal ešte skôr než Ľubo.
„Trénovať začínal už ako druhák na strednej. V Partizánskom bol vtedy hádzanársky boom. Dodnes tam pre dievčatá nič iné nie je.“
Obaja bratia majú za sebou i trénerské angažmány v Rakúsku (Ľubo v Atzgersdorfe, Robo v Egenburgu a Torneuburgu). Obaja túžia po prenikavom úspechu. Tým by postup na budúcoročné majstrovstvá Európy v Macedónsku určite bol. Veď Slovenské hádzanárky neboli na vrcholnom podujatí už jedenásť rokov!
