A čo ak mešká autobus? Mám si prichystať dvadsaťkorunáčku. Absurdita? Zo strany Slovak Lines určite.
Ráno, v čase, keď viac ľudí sedí v aute a autobuse ako za kancelárskym stolom či v školskej lavici, som aj ja patril k väčšine. Presun medzi dvoma blízkymi dedinami trval takmer desať minút. Avšak to bola len mliečna čokoláda oproti horkej čokoláde po záruke, ktorá ma čakala vo Vrakuni. Po pár rokoch cestovania za vzdelaním som si na túto situáciu zvykol. Aj keď hodiny ukazovali 7.45 (na zastávke bol autobus o 7.00), tachometer bol o niečo skromnejší, len vyše desať kilometrov. Nasledovalo zopár úsekov a v diaľke sa rysovali Mlynské nivy. Čas príchodu bol 8.09 na mobile, 8.10 na hodinkách. Prerátaním na drobné, jeden kilometer sme išli viac ako štyri minúty. Za dopravnú situáciu prepravca nemôže, tú mu ani nevyčítam.
Keďže vyučovanie sa začína o ôsmej a cesta do triedy mi zaberie zopár minút, čas meškania sa vyšplhá na nezanedbateľnú tretinu hodiny. V rýchlosti vyberám lístok z vrecka nohavíc. Idem k okienku s vidinou potvrdenky o meškaní autobusu.
„Dobrý deň, meškal autobus, mohli by ste mi vystaviť potvrdenku?“
„Za dvadsať korún,“ znela odpoveď od panej za sklom.
„Ďakujem, za dvadsať ju nepotrebujem.“ Odišiel som.
Nešlo mi o dvadsať korún, ale o princíp. V rozpise je napísaný čas príchodu 7.40, autobus prišiel o 8.10, čiže rozdiel je 30 minút.
Ak mi nedokážu garantovať približný čas cestovania, nech si radšej nachystajú milý úsmev a pomedzi zuby precedia: „Prepáčte.“
Mnohým by tým nezhoršili už aj tak zle začaté ráno.
stevomikus.blog.sme.sk
Autor: Števo Mikuš
