Má ešte len pätnásť, ale hrozí sa toho, čo bude o tri roky. Keď dovŕši sladkých osemnásť a skončí učňovku, dostane balík pod pazuchu a pár tisíc na knižke a musí sa o seba postarať sama. Chovankyňa detského domova ďaleko na východe Slovenska, možno aj sirota žijúcich rodičov. Do osady ísť nechce, ale bez práce sa tých 26-tisíc veľmi rýchlo minie a nezostane jej ani na ubytovňu. A vychovávatelia len bezmocne krčia plecami. Vedia, že to tak je, a keď sa snažia vykresliť život v tých lepších farbách, ich presvedčivosť zlyháva na vlastných skúsenostiach...
V chránenej dielni, kde sa niektorí odídenci zamestnajú, im za chybné výrobky strhnú z platu toľko, že im po zaplatení ubytovne zostane možno dvesto korún. Žiadne životné minimum, žiadna pomoc – ani právna, ani ľudská. Ani nejde o to, že sa nenaučili postarať o seba, lebo jedlo im navarili a bielizeň oprali. To už pomaly v novom type detského domova aj vedia, ale za čo si kúpia práčku a prací prášok?
Detský domov je krásne zariadený. Televízor s plochou obrazovkou, obývačková stena aj kuchynská linka v kombinácii s modernou „vanilkou“, kožená sedačka. To, čo už nikdy v živote nebudú znovu mať. Trocha kruté, nie? Iste, majú žiť ako v normálnej rodine. Ale ktorá rodina pobalí dieťa v jeho osemnástich a nechá ho bez akejkoľvek pomoci ísť do sveta, v ktorom evidentne nenájde svoje miesto?
Vysoké percento detí má aspoň ľahkú mentálnu retardáciu. Tie s ťažšou to majú napokon o niečo ľahšie – vybaví sa pre ne domov sociálnych služieb a dožijú svoj život aspoň ako-tak civilizovane. Čo však čaká tých druhých, to radšej nikto ani nedomýšľa.
Len mi tak skromne napadá, že možno keby sa tie prostriedky rozložili rozumnejšie a 50000 za sedačku by sa dalo radšej na zariadenie nejakej bunky chráneného bývania pre tých, čo už nie sú „deťmi“? Ale pardon, zabudla som. To je už iný rezort. Detské domovy má predsa na starosti štát, ale o dospelých bezprizorných sa má postarať VÚC či mestská samospráva. Takže škoda, ale tieto peniaze musia zostať tam, kde sú, a nie sa prelievať do iných rozpočtových kapitol. Žiadne systematické riešenie, žiadna následná pomoc. Nanajvýš sociálne dávky, od investovaných peňazí tu aj tak nikto neočakáva návratnosť. Je to vlastne len niečo ako dočasný experiment, ktorý aj tak nevyjde. Konštatuje sa len, že sa ich nepodarilo integrovať. Na to, že by mohli mať ešte s trochou podpory šancu, sa už nemyslí. Nanajvýš to zachraňuje nejaká neziskovka alebo cirkev, ale aj to len v malom.
Nečudo, že tí „násťroční“ už ani nemajú o nič záujem. Motivácia k štúdiu a hľadaniu práce je skoro nulová. Nikto im nič nemôže, pretože čoskoro sa aj tak za nimi tie brány zatvoria. Tak sa snažia ešte si užiť teplo domova a pohodlie na koženej sedačke. V osemnástich majú fajront. Potom už len špinavé ubytovne, prípadne lavička v parku. Neverím, že im v hlave neskrsla myšlienka, že je to nanič, že tá pozlátka detského domova je vlastne neskutočná pasca. Akoby sa im život vysmial a pomstil už vopred. Niečo si mal, a teraz si odsúdený už o tom len snívať. Radšej na to ani nemysli, to ti len ukázali, že také niečo nie je pre teba. Môžeš sa aj rozkrájať, s dospelosťou sa skončil tvoj sen o normálnom živote. Kto by chcel taký osud?
Autor: Viera Šimkovičová
