, kde učím už tridsiaty tretí rok, idem cez les. Keď doučím, vraciam sa tiež cez les. Toto praktizujem pravidelne už asi pätnásť rokov v každom ročnom období tri-štyrikrát do týždňa. Predtým som si tieto túry užíval len v piatok, ako zvyknú slušní ľudia, no potom som k nemu pridal aj všedné dni.
Je veľmi príjemné striedať chôdzu s vnímaním krásy okolo. Niekedy to trvá aj päť hodín tam a päť hodín späť. Zo žartu si to zapisujem. Inšpiroval ma k tomu môj strýko, ktorý bol veľký turista. Raz som sa ho opýtal, načo si to píše, veď do lesa sa chodí pre radosť. Odpovedal, že si to treba písať, aby vedel, ktorý rok bol najlepší. Tak píšem. Prechodím asi 1200 kilometrov ročne, čiže je to priemerne stovka za mesiac. Keď je dobrý mesiac, tak spravím stotridsať aj dvestotridsať kilometrov. Paradoxne v lete chodím niekedy menej, lebo sme odcestovaní alebo maľujem. Väčšinou idem do školy a zo školy, ale v piatok sa môžem vybrať aj na celodenný alebo poldenný výlet, lebo nemám školu. Výlety striedam s maľovaním v ateliéri. Nasadnem na raňajší autobus do Smoleníc alebo Plaveckého Mikuláša a odtiaľ vyrazím do lesov. Najradšej prechádzam cez Malé Karpaty, napríklad cez Záruby, Roštún, Vysokú, Kuklu. Je tam nádherne a niekde sú spravené aj drevené vyhliadkové vežičky. Keď zájdem ďalej, obdivujem zrúcaniny hradov ako Pajštún, Plavecký Hrad, Ostrý kameň, Biely kameň. Krásne kopce sú všade a dokonca sa stále dajú objavovať nové chodníčky. Malé Karpaty sú úžasné, tiež Kobyla a krásny je sútok Dunaja a Moravy.
Pohyb v prírode výborne ladí s inšpiráciou, ktorú tam vždy naberiem. Moje chodenie nie je samoúčelné. Nakoniec sa zúročí vo vlastnej tvorbe, lebo človek je potom v takom výtvarno-tvorivom švungu a deckám v škole môžem zostaviť lepší program.
Cez víkendy paradoxne do lesa nechodím, lebo je tam veľa ľudí. A už som dosť "nachodený" z týždňa, takže oddychujem a relaxujem, aby som v pondelok vládal zase vyraziť do školy. Skôr maľujem a varím. Varenie ma baví skoro ako maľovanie, ale striedame sa s manželkou. Máme už dvadsať rokov tradíciu, že sa stretávame s kamarátmi amatérmi a zahráme si džez. Keďže sme jediní s rodinným domom a klavírom, tak u nás. Najskôr niečo zjeme, napríklad guláš, vypijeme si pohárik a potom si zahráme. Keďže sme už starší páni, podávam zásadne varené jedlo, žiadne studené chlebíčky. Niekedy nás prídu pozrieť aj manželky, no to sa do tej jednej izby už horšie zmestíme. Pri hraní sa tak tešíme, že keď odohráme nejakú skladbu, vyskočíme, kričíme hurá!, podávame si ruky, gratulujeme si a hráme hneď ďalšiu. Náš repertoár je tradičný džez a blues. Vždy sa zídeme traja až siedmi. Všetko sú to ľudia, ktorí sa naplno venujú svojmu povolaniu, ktoré je tiež ich koníčkom. Klarinetista Miloš Krmíček je kameraman, klavirista Fedor Gomory je špecialista na supervodiče na akadémii, na trombón hrá psychológ Gabo Bianchi, na bicie psychológ Peter Jurčo a na trúbku Milan Belan, predtým Milan Havrilla.
Niekedy robíme džezové stretnutia aj na chate. To už sú rodinné akcie s manželkami. Maškrtí sa, chodíme na prechádzky a varíme na starej krásnej peci. Už len zažiť tú rozpálenú pec, pritom si zahrať, zaspievať a variť kapustnicu je úžasné. Vždy tam vznikne veľmi príjemná, niekedy až dojímavá atmosféra.
Inak sme s manželkou cez víkendy celkom radi aj sami doma. Navaríme si, najlepšie plný hrniec, aby sme si to mohli kedykoľvek zohriať. Nepatríme k tým, ktorí potrebujú jesť každý deň niečo iné. Občas zájdeme na návštevu a do galérií na výstavy sa tiež dostaneme skôr cez víkend. Chodíme aj na džezové koncerty a tam zároveň vyriešime aj večere. Je to milý pocit zložiť príbor a zatlieskať nejakému skvelému hudobníkovi.
Cez víkendy sa venujem najmä maľovaniu. Niekedy pol hodinu, niekedy celý deň. Ak mám niečo rozrobené, prerušenie, napríklad návšteva, mi nerobí problém, lebo vždy viem na to nadviazať. No a chodíme skoro spať, lebo spánok je pre nás veľmi dôležitý.
(zš)
