Talentovanému básnikovi Ivanovi Svetkovi pripravili posmrtne knihu Ľubomír Feldek a Boris Filan.
Mal iba dvadsaťpäť rokov, keď zomrel. Ivan Svetko začínal ako člen Rozhlasovej dramatickej družiny, potom vyštudoval na VŠMU v Bratislave réžiu, písal divadelné hry pre rozhlas, poéziu, scenáre pre televíziu, režíroval, no tento sľubný rozlet mu v decembri 1989 prekazila smrť.
Jednu z týchto úspešných a perspektívnych činností dokladá teraz kniha jeho veršov ...Už lietam (Magnum, Bratislava, ilustrácie Albín Brunovský), ktorú z autorovej pozostalosti zostavil v spolupráci s Borisom Filanom Ľubomír Feldek.
Svetko bol nepochybný básnický talent, ibaže nemal príležitosť rozvinúť ho naplno. Dokazuje to práve súbor týchto básní, rozdelených do troch zbierok, z ktorých tretia vyšla aj knižne po jeho smrti.
Svetkova poézia je výlučne osobná, a nečudo, veď ju písal vo veku, keď sa v človeku otvára citová sféra a báseň sa stáva tým najvhodnejším ventilom prvých ľúbostných poryvov a vášní.
Svetkove ľúbostné verše sú koncipované originálne: ide o určitú zážitkovú chronológiu, najprv deň po dni, potom s určitými časovými pauzami a toto poradie ukazuje okolnosti, za akých sa s príslušným dievčaťom zoznámil, jednotlivé fázy tohto dôverného vzťahu až do tej konečnej, keď sa v básni Sto dvadsiaty piaty deň s tebou so svojou milou rozchádza. A potom zasa píše o sérii dní bez nej, aby naraz nasledoval Prvý deň s inou, ktorý sa končí v tridsiaty prvý deň a vrcholí milovaním sa v detskej izbe.
Už z vymenovaných etáp vyplýva, že Svetkove ľúbostné básne neobsahujú nijaké sentimentálne výlevy ani dojímavé scény: je to vzácne vecná poézia, kde má svoju úlohu aj humor či nadľahčené vtipkovanie, ktoré vzťah uzemňuje a dokonale konkretizuje.
„Bolo to také jednoduché,/že sme sa začali mať radi. //Prišli zložité dni.// Dnes viem,/že krása nie je vždy v jednoduchosti.// Mať teba,/ znamená držať v rukách krásnu neistotu.“ A napokon kus humornej hry je aj v tom, keď napíše báseň Prvý deň s inou, ktorá znamená pravý opak tej prvej lásky.
Druhá časť Svetkovej zbierky nazvaná Neviazanosti, je len príkladom toho, ako vedel autor pracovať so slovom, obsahuje totiž aforistické postrehy, epigramy z rozličných oblastí, okamžité nápady, impromptu, ba dokonca dva kaligramy, naznačujúce, že Svetko by bol vedel vytvárať aj obrazové básne.
V tretej časti, Čarodejný taxík, sú verše – hračky, napísané len tak na okraj, akoby mimochodom („Noc je pozdná,/pohár bez dna.// Počuť tisíc tiesní/v pijanovej piesni.“); väčšina básní sa však zakladá na vážnych autorových spomienkach nielen krčmových a kaviarenských, ale aj reflexívnych, kde sa bohém a bonviván premieňa na bytosť rozmýšľajúcu nad otázkami života i nad svojím blížiacim sa otcovstvom.
Mimochodom, otcovi – architektovi venoval niekoľko vrúcnych básní. Túto časť príznačne završuje báseň o Ikarovom páde.
Okrem bohatej obrazovej prílohy sú v knihe uverejnené aj spomienky priateľov Ivana Svetka a báseň jeho dcéry, žijúcej v USA. Z angličtiny ju preložil Ľubomír Feldek.
