Hudobní fanúšikovia ho poznajú hlavne zo známej bratislavskej skupiny Le Payaco. Trio je však už minulosťou, a tak TOMÁŠ SLOBODA, ktorý v pajácoch spieval, hral na gitaru
a skladal, sa ocitol na sólovej dráhe. V týchto dňoch mu vychádza jeho album Sounds Like This, na ktorom hosťujú ľudia zo spriatelených skupín Hex, Para alebo Kukuspit.
Ako je vám na sólovej nohe?
„Prvý koncert som odohral ako dvanásťročný na základnej škole a odvtedy som hral stále v kapele. Cítim sa dobre, mám veci pod kontrolou, nemusím robiť kompromisy. Na druhej strane cítim aj veľký pocit zodpovednosti, aj keď ešte neviem pomenovať voči komu. Je to veľmi čerstvé.“
Keby ste porovnali život v Le Payaco a teraz, vidíte nejaký rozdiel?
„Teraz veci plynú oveľa rýchlejšie, pretože som mal o albume jasnú predstavu. Keď som bol v pajácoch, každý mal trochu iný názor na to, ako by pesničky mali znieť. V poslednom čase boli naše predstavy také vyhranené, že bolo ťažké, aby do nich niekto druhý zasahoval. Náš posledný album sa vlastne skladal z troch ľudí, ktorí si vlastne nahrali svoje pesničky. Už to nebolo ako kedysi, keď sme začínali.“
To bol jeden z dôvodov, prečo sa Le Payaco rozišli?
„Určite aj to. Došlo na to, že mne sa nechcelo hrať piesne, ktoré napísal iný člen a naopak. Prestali sme fungovať ako skladateľské trio a nevedeli sme sa zjednotiť na jednej veci. Mal som pocit, že sme to v poslednom čase robili nasilu. Duch kapely sa vytratil. To bol jasný signál pre skupinu, že to nefunguje. Radšej sme ju rozpustili. Uvidíme, čo bude ďalej.“
Ste stále priatelia? Zaujíma vás, čo robí zvyšok skupiny?
„Ále áno, aj sa navzájom podporujeme. Aj keď nie sme tak často spolu ako predtým, lebo už neriešime spoločnú domácnosť. Kapela je vlastne ako manželstvo. Spolu raňajkujete, obedujete, večeriate. Ja som sa oženil, takže už žijem v skutočnom manželstve. Aby sme zachránili naše kamarátstvo, museli sme sa rozpadnúť.“
Je váš sólový album vašou vysnenou nahrávkou?
„Je tam všetko, čo som chcel povedať za pár posledných rokov. Je tam vlastne zaznamenaná etapa po rozpade Le Payaco, aj keď sú okolo mňa stále ľudia, ktorí boli pri mne blízko aj v časoch pajácov. Som rád, že je album vonku, uľavilo sa mi.“
Prečo ste nazvali album Sounds Like This, čiže Zvuky ako tento?
„V dnešných časoch je zvuk jednou z najpodstatnejších vecí, podľa ktorej vás ľudia dokážu zaradiť a rozoznať. Snažil som sa nájsť svoj vlastný zvuk. Sounds Like This je vlastne názov aj novej kapely, s ktorou som nahrával tento album a s ktorou by som chcel aj odohrať koncerty. Ale až na budúci rok.“
Z albumu cítiť odkazy na šesťdesiate roky, ale aj súčasnú brit-popovú scénu. To je hudba, ktorá vás najviac inšpiruje?
„Ako Bratislavčania sme mali obrovské šťastie, že v čase komunizmu sme mohli sledovať rakúsku televíziu a rádio, kde bolo mnoho zahraničnej hudby. Tak ma slovenská hudba obišla. Keď som tam videl a počul napríklad The Beatles, tak sa mi hocijaká slovenská nahrávka zdala primalá. Doma sme mali neustále pustené rádio, od rána do večera a ja som sa pri ňom s mladším bratom hrával. A zrazu tam zahrali The Beatles a She Loves You. Zrazu to mnou tak zatriaslo, že tie otrasy cítim dodnes. Bol to môj prvý skutočný kontakt s hudbou. Tá energia! Už ako šesťročný som vedel, že chcem mať skupinu. Pri Eláne by som na to asi nedošiel.“
Prečo ste zaradili na album pieseň od legendárnych The Kinks?
„Pretože Where Have All The Good Times Gone je jedna z najlepších piesní vôbec! K The Kinks som sa dostal vďaka Lacovi Lučeničovi a jeho sixties relácii. To mi rozšírilo obzor okolo brit-popovej scény, pretože to boli The Kinks, a nie The Beatles, ktorí ovplyvnili túto scénu.“
Váš nový album vychádza aj na platni, čo je v dnešnýchčasoch dosť netradičné, ale tiež to hovorí o vašej záľube v bigbíte, nie?
„Je to zvláštne, ale iba na Slovensku. V zahraničí je to bežné. Tam takmer všetky kapely vydávajú vinylové dosky. Platne sa stále kupujú, aj keď už to nie sú také náklady ako v minulosti. Myslím si, že jediný spôsob, ako si môžem užiť hudbu, je počuť ju z platne. Keď som sa stretol s Petom Dohertym a dal som mu podpísať jeho singel, veľmi sa potešil a potvrdil, že je rád, že Babyshambles vydávajú hudbu aj na vinyle. Každému kultivovanému muzikantovi záleží na tom, ako znie jeho hudba. A tá znie najlepšie z platne! Hudobníci nerobia radosť masám, ale jednotlivcom, ktorí si ju vychutnajú a tak dávajú najavo, že si hudbu vážia. To je aj moje posolostvo niektorým slovenským kapelám, aby vydávali platne. Stojí to za to!“
