Zaručených vykladačov a vykrádačov rôznych histórií je vždy neúrekom, no komiks akoby sa stále krčil v kúte. Nuž, môže si za to sám, najmä ak sa roky tváril, že jeho domácim (československým) vrcholom je nekonečná infantilná sága Čtyřlístku.
Našťastie, platilo to len donedávna. V poslednom čase sa zdá, že komiks u nás ožíva. A to spolu nesie aj chuť pátrať po jeho koreňoch, aj vďaka knihám, ako je Dozorca a väzeň.
Historický vznik slovenského komiksu sa ňou darí predstaviť širšej verejnosti. Kým pri inom len málokedy vieme povedať, kto je matkou a kto nebodaj otcom (aj národa), v tomto prípade to neplatí. Ak múdre hlavy a pamätníci neklamú, prvým domácim komiksom sú štvorokienkové stripy Jozefa Babušeka Dozorca a väzeň, vychádzajúce v roku 1947 v trochu pofidérnom časopise Šidlo. I keď vtedy ešte o názve Dozorca a väzeň nikto ani nechyroval.
A pritom je to také banálne. Stačilo, že jeden chlapík naháňa druhého, pričom viac, ako ho chytiť, si chce užiť ten pocit zo samotnej naháňačky. Chytiť niekoho dokáže hocikto, ale vychutnávať si chytanie, to nie.
Lenže Schek / Babušek si to vychutnávať vie. Vtedy si to vychutnáva aj čitateľ. Keď autor napríklad žartuje s formou a postavičky zdvihákom posúvajú okienka stripu. Vtedy to môže byť aj trochu naivné, aj kresbou nedokonalé, aj trochu práchnivejúce. No stále vtipné, dobanedoba.
Hodnotiť dielo mimo kontextu jeho vzniku môže iba ignorant, ale napriek šedivejúcej hlave a začínajúcim problémom s prostatou je jubilujúci komiks Dozorca a väzeň stále vo výbornej kondícii. A čo je dôležitejšie, dodnes dokáže rozosmiať.
Preto treba zablahoželať: Babušekovi, „autorovi“ tejto útlej knižky, ktorý je pre perzekúciu doby známejší pod pseudonymom Schek s dielom Jožinko, dieťa svojich rodičov, i vydavateľovi, že tento „zberateľský“ kúsok vôbec jestvuje.
Vydanie Babušekovho Dozorcu a väzňa je preto splateným dlhom slovenskému komiksu. Ďakujeme.
Jozef Babušek: Dozorca a väzeň.
Fo Art 2007.
