Česká literárna verejnosť už niekoľko dní znovu diskutuje o Milanovi Kunderovi, ktorý je vo svete najznámejším a najčítanejším českým autorom a už roky aj vážnym adeptom na Nobelovu cenu. Tentoraz to nie je pirátsky preklad jeho románu Totožnosť do češtiny, ale dnešné udelenie Štátnej ceny za literatúru.
Spor sa točí okolo dvoch večných tém - autorova prokomunistická tvorba do polovice 60. rokov a najmä zmena jeho literárneho jazyka z češtiny na francúzštinu. Presnejšie, nedostupnosť jeho románov, ktoré napísal po francúzsky, pre českého (a teda aj slovenského) čitateľa. Kundera ich totiž nedovolí nikomu preložiť a sám na to nemá čas a podľa mnohých ani chuť.
Pocta v Gottwaldovom mene
Kundera zďaleka nebol jediným umelcom, ktorý v mladom veku podľahol komunistickým ideálom, za čo bol v roku 1963 aj vyznamenaný Štátnou cenou Klementa Gottwalda, no už krátko nato s touto ideológiou tvrdo zúčtoval - najskôr na prelomovom IV. spisovateľskom zjazde v roku 1967 a potom celým svojím nasledujúcim dielom. Stal sa nežiaducim a zakázaným autorom a v polovici 70. rokov emigroval do Francúzska.
Neskôr sa aj verejne dištancoval od svojich mladíckych prorežimných písačiek, ktoré mnohonásobne „odčinil“ svojou následnou štyridsaťročnou tvorbou. Nezabúdajme, že na rozdiel od množstva iných spolupútnikov, ktorí si užívali všetky výsady socrealistických služobníkov. Aj preto sú opätovné pripomínania Kunderových problematických literárnych začiatkov síce pravdivým historickým faktom, ale v podstate ničím viac.
Známy neznámy autor
Kardinálnym problémom však je nedostupnosť jeho románov, čo sa autorovi ako bumerang vracia od časti kritiky aj pri udelení štátnej ceny. Tá sa podľa zdôvodnenia poroty udeľuje za mimoriadne dielo, ktoré vyšlo v minulom roku, alebo za celkovú tvorbu.
Nuž, Nesnesitelná lehkost bytí, ktorú ešte po česky napísal v roku 1984, síce konečne oficiálne vyšla (po jeho súhlase) vlani, ale vrátane exilových edícií je to už jej tretie vydanie. A druhý dôvod udelenia ceny je ešte napadnuteľnejší, teda ak je snaha ho napadnúť, a tá u časti kritiky je. Česká štátna cena je podľa nej udelená za celkové dielo, ktorého značnú časť práve „vďaka“ ocenenému autorovi domáci čitatelia nepoznajú.
Do scenára Kunderových kritikov zapadá aj to, že odmenený autor si podľa očakávania cenu nepríde prevziať, hoci podľa správy ČTK ho ocenenie potešilo a dojalo, svoju neúčasť na ceremoniáli ospravedlnil zdravotnými dôvodmi a ďakovnú reč nahral a poslal do Prahy. Rovnako si v minulosti neprevzal Cenu Jaroslava Seiferta a Cenu Ladislava Fuksa.
Vyjde ďalšia esej v češtine?
Zhodou okolností (alebo dobrého načasovania?) však v týchto dňoch prichádza zatiaľ k obmedzenému počtu čitateľov ďalšia zo starších Kunderových esejí, ktoré autor prekladá a premyslene dávkuje čitateľom svojej bývalej domoviny. Aj táto, nazvaná Díla a pavouci, sa venuje umeniu románu, Kunderovej srdcovej téme. Pochádza z roku 1992 a jej uverejnenie v najnovšom čísle mesačníka Host dáva tušiť, že čoskoro vyjde aj knižne v jeho dvornom vydavateľstve Atlantis.
Kundera v nej poukazuje na to, ako je vývoj moderného európskeho románu spätý s filozofickým myslením. Trinásť statí je nielen exhibíciou jeho schopnosti analyzovať z pohľadu svojej témy tvorbu a názory literárnych velikánov, ale aj diela a smery klasickej hudby a výtvarného umenia, ktoré interpretuje ako modely rôznych románových kompozícií.
Pocta Robertovi Musilovi
Značnú plochu venuje Kundera porovnaniu Thomasa Manna a Roberta Musila, dvoch románopiscov obrovskej intelektuality, ktorá sa však prejavuje rôznym spôsobom. Kým Mann v Čarovnom vrchu, podľa Kunderu v „opisnom“ románe, rozvádza svoje témy na širokom netematickom pozadí, u Musila (v jeho „myslenom“ románe Muž bez vlastností) tým, že všetko sa preň stáva témou, pozadie mizne a podobne ako na kubistickom obraze zostáva len prvý plán. „V tomto zrušení pozadia vidím Musilovu štrukturálnu revolúciu,“ píše Kundera.
Skvostná esej ústi do konštatovania, že práve vďaka Musilovi, ktorý priblížil román filozofii, a Nietzschemu, ktorý priblížil filozofiu románu, došlo k nevídanému rozšíreniu tematického obzoru. „Nič z toho, čo môže byť myslené, nie je odvtedy vylúčené z umenia románu.“
Milan Kundera
Narodil sa v roku 1929 v Brne, v rokoch 1948 – 1950 bol členom KSČ, po vylúčení mu vrátili členstvo v roku 1956, opäť vylúčený v roku 1970, v roku 1975 emigroval, o šesť rokov sa stal občanom Francúzska, prednášal na univerzite v Paríži, kde dodnes žije.
Romány napísané v češtine:
Žert, Život je jinde, Valčík na rozloučenou, Kniha smíchu a zapomnění, Nesnesitelná lehkost bytí.
Romány napísané vo francúzštine: L’ Immortalité (Nesmrtelnost), La Lenteur (Pomalost), L’ Identité (Totožnost), L’ Ignorance (Nevědomost), posledné tri neboli preložené do češtiny.
Je aj autorom viacerých kníh esejí, v mladosti publikoval aj poéziu, drámy a preklady.
