Film a hudba, veci, ktoré môžu existovať zvlášť, ale keď sa spoja, môžeme zažiť čosi magické.

Hollywood v posledných rokoch stavil na biografické filmy o legendárnych hudobníkoch. Filmové príbehy o Rayovi Charlesovi alebo Johnnym Ca­sh­ovi žali úspechy po celom svete. Teraz však prichádzajú nové snímky, ktoré potierajú klasickú hollywoodsku produkciu a prinášajú nové prvky do tohto žánru.

Komorná lovestory

Amerika v posledných mesiacoch velebila írsky film Once od režiséra Johna Carneyho, ktorý bude mať o chvíľu premiéru aj v susednom Česku. Je to príbeh o írskom hudobníkovi a českej imigrantke, ktorí sa stretnú v uliciach Dublinu. Dalo by sa hovoriť o tom, že je to muzikál, ale nie v klasickom šoubiznisovom štýle. Carney nechcel nakrútiť hollywoodsky doják, kde postavy zrazu začnú spievať a tancovať na ulici do zvuku sprevádzajúceho orchestra. Chcel ho poňať ako civilný film.

Tým írskym hudobníkom nie je nikto iný ako Glen Hansard, známy z The Frames, ktorí minulý rok tak zahviezdili na festivale Pohoda. Jeho ženskou partnerkou je Češka Markéta Irglová. Obaja spolu nakrútili spoločný album The Swell Season a niektoré z piesní nájdeme aj vo Once.

Film, ktorý stál 150–tisíc dolárov, zarobil v Amerike už 10 miliónov a autorov potešilo, že ho pochválili aj hollywodske celebrity, medzi nimi i Steven Spielberg. Ten vyhlásil, že mu dal inšpiráciu na rok dopredu. Recenzenti sa zhodujú, že táto lovestory je komornejšia než komorný film, vzniknutá na kolene a to z nej robí nádherný úprimný film.

Dylan ako žena

Ak Once je najkomornejšou snímkou vôbec, tak najnovší film Todda Haynesa I'm Not There zas najodvážnejším vôbec. Biografický príbeh o živote legendárneho Boba Dylana je pozoruhodný tým, že tohto barda hrá až šesť rozličných osôb. Každá z nich zachytáva jedno obdobie jeho života. Na tom by nič nebolo, keby dve osoby absolútne nevyčnievali. Dylana totiž stvárnila aj žena a malý čierny chlapec.

Ak sa na jeho život pozrieme bližšie, zistíme, že Dylan sa rokmi menil, tak ako sa menila jeho hudba - bol protestným spevákom, bluesmanom, countrymanom, básnikom, gospelovým spevákom alebo rockovou hviezdou. Len málokto menil tak výrazne svoju hudbu ako on.

Haynesova voľba vyzerá správne. Na filme je pozoruhodné aj to, že ani raz nepadne meno Dylana a ani sa príliš nedrží faktov, je snivý a „mimo“ ako Dylanove neuchopiteľné texty. Cate Blanchett stvárnila bláznivé obdobie hudobníka v polovici šesťdesia­tych rokov, keď sa vzdal folku, elektrifikoval sa a nahral niektoré zo svojich najlepších albumov.

A ide jej to viac ako dobre. Dylan v tých časoch skutočne pripomínal androgýnnu bytosť. Na festivale v Benátkach získala Blanchett cenu za najlepšiu ženskú úlohu a hovorí sa o nej ako o horúcej kandidátke na Oskara.

Čiernobiely svet

Joy Division je legenda, ktorá čerpá z jedného smutného okamihu - zo smrti svojho lídra Iana Curtisa, ktorý sa obesil v 23 rokoch. O živote speváka vznikol film Control, ktorý nakrútil známy fotograf Anton Corbijn. Je to jeho filmový debut, samozrejme, ak nepočítame jeho videoklipy pre U2, Depeche Mode alebo Nirvanu.

Skupina nikdy nezaznamenala veľký úspech, ale veci sa začali diať až po Curtisovej smrti. Najprv sa presadil ich najväčší hit Love Will Tears As Apart a Joy Division si neskôr vyslúžili nálepku jednej z najkultovejších skupín vôbec.

Podľa časopisu Uncut je vraj snímka Control jedným z najlepších hudobných filmov vôbec. Vznikla na základe knihy Touching From A Distance, ktorú napísala Curtisova žena Deborah Curtisová. Corbijn mal obrovskú výhodu v tom, že kapelu a jej strápeného génia, ktorý trpel psychickými poruchami, osobne poznal a dokonca ich aj fotil.

„Control je príbeh človeka, ktorý šiel za svojimi snami, ale potom bol veľmi sklamaný tým, kam to dotiahol,“ povedal Corbijn o svojej snímke, ktorá je čiernobiela a podľa ukážok skvele vystihuje atmosféru konca sedemdesiatich rokov - špinavého Manchesteru a drsnej, ponurej a chladnej hudby Joy Division.

Dúfajme, že Once, I'm Not There a Control prídu aj do našich kín.