Pochádza z východného Slovenska, kde si vybrala dráhu ekonómky. K jej rozhodnutiu prispela staršia sestra. Vďaka nej vedela, do čoho sa púšťa. Svet financií ju na strednej škole tak očaril, že dala na slová svojej profesorky a rozhodla sa ďalej študovať.
Prišla do Bratislavy a prvýkrát videla „veľký svet“. Všetko, čo si pre skromné pomery, v ktorých bola vychovávaná, nemohla dovoliť spoznať.
Po štvorročnom štúdiu nestratila nič zo svojich pôvodných ideálov ani cieľov. „Nedávam si veľmi vysoké ciele, ale ani nízke, to by som klamala,“ otvorene priznáva. Dôležité je, aby ju posúvali ďalej.
Celoživotná vernosť
Po štúdiu už zostala v Bratislave. „Nemala som do detailov premyslené, kde sa zamestnám,“ spomína. S kamarátkou zo školy sa rozhodli pre netradičný spôsob hľadania práce. Vybrali sa na začiatok hlavného mesta k Zlatým pieskom a šli od firmy k firme. Tá tretia sa jej stala osudnou. Zaklopala na dvere vtedajšej Stavoindustrie, Závodu ťažkých montáží a ostala im verná celých 26 rokov.
„Toto je môj jediný zamestnávateľ,“ hovorí a dodáva, že za to obdobie aj firma prešla viacerými zmenami.
Vtedy, pred mnohými rokmi, jej ako absolventke ponúkli miesto vedúcej finančného oddelenia. Praktické vedomosti jej odovzdal starší pán, ktorý už odchádzal do dôchodku.
Strach z nepoznaného nemala. Na riadiacu funkciu si trúfla. „Chcela som veľa dokázať a pôsobiť v oblasti, ktorú som vyštudovala a ktorá ma baví,“ hovorí a druhým dychom dodáva, že takúto životnú šancu si nechcela nechať ujsť.
Vedúcou finančného oddelenia bola päť rokov, potom jej kroky smerovali vyššie. Na funkciu vedúcej finančného odboru. Opäť nahradila staršieho pána, ktorý odchádzal do penzie, hovorí s úsmevom. Dnes je výkonnou riaditeľkou a predsedníčkou predstavenstva firmy, ktorá dáva prácu piatim stovkám ľudí.
Hlavu hore
Stavebníctvo i financie sú oblasti, v ktorých kraľujú muži. Jej vzťah k nim nebol nikdy problematický, akceptujú ju. „Nech rozmýšľam akokoľvek, nemala som s nimi negatívnu skúsenosť ,“ zamýšľa sa. Akceptovali ju s jej plusmi i mínusmi. Často však ide o tvrdé rokovania. Ale aj keď niektoré neprebehnú úplne podľa jej predstáv a obchod neuzavrie, nepovažuje to za prehru. „Poviem si, hlavu hore.“
Svet nedelí na mužský a ženský. Ľudia sú podľa nej buď dobrí, alebo zlí. „Som tvrdá na seba a snažím sa byť aj na ostatných,“ uzatvára.
Neúprosná realita
Obdobie, počas ktorého pôsobí v stavebníctve, sa dá rozdeliť na dve časti. V socializme, v čase, keď sa všetko plánovalo, si nemohla vybrať, čo a kde chce stavať. „Vtedy sme sa starali o to, aby dobre išla zákazka, ktorú sme dostávali prípisom,“ vysvetľuje vtedajšiu situáciu. Robotu si nezháňali, iba si ju sami organizovali.
Teraz sú podmienky iné, vládne neúprosná konkurencia. Firma si však môže vyberať, ktoré stavby bude realizovať, ktoré sú jej šité na mieru. „Zákazky si však musíme nielen zháňať, ale zároveň aj organizačne pokryť.“
Jej prioritou je nájsť prácu pre ľudí. Tých je však stále väčší nedostatok, firmy si takisto ako v iných odvetviach stavbárov preťahujú. Uznáva, že stavebníctvo je ťažký biznis aj tým, že ľudia pracujú v rôznych, niekedy aj v extrémnych podmienkach, v daždi, na slnku, v zime. Preto si povolanie stavbárov veľmi váži.
Podľa nej by bolo ideálne, ak by vedľa staršieho, skúseného stavbára stál mladý človek, aby získal skúsenosti. „Ak mladý človek nemá prehnané nároky a ideály, neskôr príde aj dobrá pozícia,“ myslí si.
Konkurencii praje
Na pôsobenie iných stavebných firiem sa pozerá z dvoch hľadísk. Z personálneho, keďže vládne nedostatok kvalifikovaných ľudí. A z hľadiska postavenia firmy na trhu. „Fandím konkurencii v kvalite stavieb i čase výstavby,“ hovorí. No zároveň dopĺňa, že jej často prekáža cenová politika. Niektoré spoločnosti idú do zákaziek s dumpingovými cenami, ktoré nepokrývajú ich náklady.
Tak ako v súkromnom živote, aj v práci sa drží hesla, ktoré jej hovorieval starý otec: „Ži a nechaj žiť.“ Každý z nás si musí uvedomiť, že svojou prácou niečo vyprodukuje, a potom má z toho osoh nielen človek či firma, ale i celá ekonomika, hovorí.
Niekedy má pocit, že investori stavbárov nepočúvajú, lebo chcú mať hneď postavené a za čo najnižšiu cenu. Ideálne je, ak „investor pochopí, že nie sme protivníci, ale partneri, vtedy sme vyhrali obaja“. Najlepší pocit má, keď ide okolo stavby a povie si, „toto je naše“.
Nezabudla, odkiaľ pochádza
Najťažšia stavba jej života bolo vybudovať si rodinné zázemie. S manželom, ktorý je bývalým guvernérom centrálnej banky a dnes šéfom predstavenstva Slovnaftu, sa však neporovnáva. Razí svoju vlastnú filozofiu: „Nestarám sa do jeho pracovných vecí a on do mojich.“ Dokonca, na začiatku kariéry zarábala viac ako on. To však nie je podľa nej podstatné.
Je pyšná na svojho syna, ktorý hovorí, „že aj keď mohol, nezneužil, že jeho rodičia sú trochu známi“. Syn pôsobí v inej oblasti a s úsmevom na tvári dodáva, že si ani nevie predstaviť, že by pracoval niekde v banke.
Relaxuje s knihou a pri športe. Dennodenne volá svojej mame, aj keď jej pre pracovnú vyťaženosť nestihne veľa povedať. Niekedy stačí pol vety, že sa má fajn. Nikdy nezabudla, odkiaľ prišla. „To sa jednoducho nedá. Ani nechcem zabudnúť, odkiaľ som a ani, kto som bola a kto som teraz.“Tomáš Halán
Viac na www.leaders.sk
Každý si musí uvedomiť, že svojou prácou niečo vytvorí a z toho má osoh nielen človek či firma, ale i celá ekonomika.
