Na nedeľný večer zaradilo Literárno-dramatické centrum Slovenského rozhlasu hodinovú autorskú reláciu spisovateľa, vydavateľa a publicistu Olega Pastiera o najlepších dielach pôvodnej slovenskej literatúry, hudby, výtvarného umenia a filmu, divadla a televíznej tvorby našej nedávnej minulosti. To všetko premiešané pod spoločným hlavným titulom Rodinné striebro a podávané s mesačnou periodicitou.
V prvom Rodinnom striebre sa poslucháč dozvedel, čo treba pod touto metaforou rozumieť. V druhom dieli seriálu už bolo zjavné, o čo pôjde: záplave bezduchého popu sa nebude čeliť leštením muzeálnych objektov, takých ktoviekoľko ani nemáme, nechali sme si ich popadať. Pôjde sa po osi autor - dielo – recipient umenia – čas - dejiny. Čo sa zachovalo ako hodnota.
Za koncepciu Rodinného striebra hovorí výber Dominika Tatarku (na snímke ČTK) ako prvej z osobností slovenskej nielen literárnej kultúry minulého storočia v pásme s podtitulom Až na dno. Tatarka sa tu zjavuje ako umelec, filozof, a dokonca i ako politológ. Oproti niekdajším učebniciam, kde nám stavajú pred oči Tatarku postupne ako básnika bohatej zmyslovosti, potom antifašistu, účastníka SNP, neskôr vzdorného komunistu, stranou zavrhnutého, sa tu začína objavovať aj iná Tatarkova podoba: spisovateľ ako metafyzik, dúfajúci, že „jestvuje aj neslovné myslenie (a čo Wittgenstein?), teda „miesto, kde planie svätý oheň, skade človek prichádza a odchádza na svet...“
Rodina bez otca, no s milujúcou matkou a siedmimi sestrami sa mu stala mierou materinskej i mileneckej lásky. Vďaka nej prijal, že „najväčším kultúrnym dielom života je láska“. Metaforu božej obce neponíma ako kresťanskú utópiu, je mu ňou vytúžená demokracia. Na základe dvojnásobnej zlej skúsenosti so štátom, ktorý odníma slobodu a dokonca aj život svojim občanom, zapochybuje, podobne ako Czeslaw Milosz, o štáte vôbec. Štát, podľa neho, vytvára „konzumentské masy kultúry“. Škoda, že kultúrny zážitok rušia sústavné nevhodné hudobné vstupy, ktoré doslova vyrušujú, zbytočným treskom-pleskom kazia pokus zamyslieť sa nad počutým. Herecké čítanie je priveľmi patetické, presvedčilo by ma skôr, keby si autor čítal prinajmenšom vlastné pasáže sám.
Autor: Miloslava Kodoňová (Autorka je publicistka)
