Prostredie školy je vďačnou témou pre všetky prozaické žánre, lebo je to miesto, kde sa formujú a prejavujú charaktery, kde musia nevyhnutné vznikať napätia pedagógmi a žiakmi, priateľstvá, prvé lásky, generačné a výchovné problémy. Všade hrá dôležitú úlohu aj osobná skúsenosť autora, preto sú príslušné diela väčšinou autobiografické.
Týka sa to aj prózy Antona Laučeka (1950) Keď lastovičky nemôžu lietať (vyd. Ján Šindléry – TESFO Ružomberok), ktorý dej navyše situoval do obdobia gorbačovskej perestrojky, keď sa u nás o nej len hovorilo, ale nič sa nedialo. Autor už napísal niekoľko kníh a v tejto najnovšej sa rozhodol priblížiť čitateľom oblasť školskej politiky, ako ju osobne zažil na stavebnej priemyslovke a v príslušnom domove mládeže, kde bol v rokoch 1976 - 1995 vychovávateľom.
Lauček kritizuje školský systém s celou jeho naivno-smiešnou ideologizáciou, ktorú ostro sleduje a horlivo iniciuje riaditeľ internátu, kde bývajú chlapci i dievčatá, čo, pochopiteľne, vyvoláva rozličné aféry a aférky. Hlavnou postavou je profesor slovenčiny a dejepisu Peter Jančár, samostatne uvažujúci človek so zmyslom pre všelijaké žiacke alotriá, takže študenti mu dôverujú aj sa mu zdôverujú. Lauček tento pestrý internátny život pozoruje a zachytáva viac–menej optikou Jančára a dalo by sa povedať, že postava je autorovým alter egom.
Prvá časť knihy nás vovedie do prostredia domova mládeže, popredstavuje jednotlivých pedagógov a pedagogičky, ich výzor, zvyky, vlastnosti, sklony a spôsoby, akým vykonávajú svoju „dozornú“ a výchovnú činnosť. Autor ich neraz karikuje, ale bez zlomyseľnosti, tú si naplno vychutnal pri výsmechu povinných politických rituálov, ktoré starší občania ešte zažili. Nástenky, školenia, oslavy výročí, organizovanie politických schôdzí a hlavne plané tárajstvo vždy a všade, aj tam, kde by sa vyžadovali vedomosti.
Autor sa priam kochá v občasných prešľapoch, ktoré sú neškodné a pritom nebezpečné, pretože dotyčného pracovníka môžu obviniť zo sabotáže. Pokazí sa páska na magnetófóne a už je tu vyšetrovanie. Dôsledkom je potom strach a následná pretvárka, čo autor ilustruje na viacerých prípadoch.
Lauček sa však zameral aj na študentské postavy, z ktorých si zvlášť vyberá extratypy, vymykajúce sa z priemeru, či už v dobrom alebo v zlom. Využil túto príležitosť aj na to, aby poukázal na protekcionárstvo či podplácanie pedagógov, čo sa prejaví najmä pri prijímačkách a maturitách, ktorým autor venoval veľa priestoru. Za zmienku stojí, ako profesor Jančár zasväcuje žiakov do tajomstiev slovenskej poézie a hlavne ako im vykladá jej budovateľský úpadok v 50. rokoch. Takisto odtabuizúva dejiny, odkrýva im zločiny stalinského režimu. V beletristickom texte dosť nezvyklé, no je to škola.
Laučekova kniha je napísaná s dôkladnou znalosťou veci a prísne realisticky. Žiadalo by sa tu však viac humoru a vtipu, ktorý nenahradí epizóda so študentským sexom a študentkou-radodajkou Animiničnehovor. Práve ten prísny realizmus, podobajúci sa zavše až puntičkárskemu úradnému hláseniu – napríklad pri opise internátneho systému – je prekážkou zveličenia, ktoré býva základom vtipu, či irónie. No aj tak vyznieva kniha ako satira na komunistické školstvo.
