Keď pred troma rokmi nainštalovali v Pálffyho paláci v Bratislave Pasáž Mateja Kréna, ľudia vychádzali z galérie ohromení. Húfne si skúšali, čo všetko, aké pocity a myšlienky, dokáže vzbudiť v podstate banálny trik. Stačili knihy a zrkadlá, ale hlavne geniálne jednoduchý nápad.
Hra s vizuálnou ilúziou dokáže byť efektná. Ako jednu zo zápletiek svojej výstavy ju využívajú aj Ján Hoffstädter a Ingrid Višňovská, sochár a mladá výtvarníčka, partneri aj v súkromnom živote. Pod názvom Pol na Pol (neZávislosť) spolu vystavujú do nedele, tiež v paláci na Panskej. Ich inštalácie síce nemajú takú silu ako pasáž z kníh, ale rovnako vzbudzujú napätie a prekvapenie. Niečo, za čím sa ešte stále nezvykne bežne chodiť do galérie.
Výstavnou plochou sa tu totiž stávajú nielen samotné steny, ale doslova aj vzduch medzi nimi. Višňovská experimentuje s premietaním na vodnú paru, vetrom z ventilátorov, magnetizmom holých stien alebo prelínaním zvukov. Hoffstädter sa viac prikláňa k objektom v klasickom ponímaní z dreva alebo plechu. Jedným z najpozoruhodnejších sú jeho Limity, ktoré treba prekračovať nielen symbolicky. To všetko by nemuselo byť nijak výnimočné. Aj tu však ide o skvelý nápad.
Viaceré priechody do miestností sú vybavené senzormi, ktoré reagujú na pohyb, napríklad zapínajú svetlo. Nečakane sa tak odhaľujú nápisy, ktoré pôvodne na bielych stenách nevidno, objavujú sa len pod žiarením z UV lámp. Šifrovanie je dokonalé, svetlo svieti len okamih, divák je nútený aktívne odpracovať svoj umelecký zážitok pohybom - alebo prísť na to, ako oklamať snímače. Takéto situácie nútia očakávať, predstavovať si, čo bude nasledovať, nespoliehať sa len na zmysly a pocity vyvolané zábleskmi svetla. Je to dialóg s dielom, priestormi i samotnými autormi medzi sebou.
Škoda, že nie vždy senzory fungujú tak, ako majú. Dojem však viac narúša fakt, že objekty ani inštalácie nemajú svoje popisné štítky. Tie návštevník nájde pokope až na chodbe a sú neprehľadné.
