listy blízkej priateľke Zdenke Krejčovej. O knihe sme sa porozprávali s Dežovým blízkym spolupracovníkom a básnikom IVANOM ŠTRPKOM, ktorý výrazne pomohol k tomu, aby kniha uzrela svetlo sveta.
Ako by ste charakterizovali Ursinyho knihu?
„Dežo Ursiny mal chuť a chcel napísať niečo, kde by formuloval svoj pocity, názory a situáciu, v ktorej sa nachádzal, pretože ho zasiahla vážna choroba. A robil to cez listy Zdenke Krejčovej. Keďže nestihol napísať niečo, čo by sa dalo považovať za knihu, najlepšie by bolo, keby dal dohromady román, príbeh, biografiu, tak Moja milá pani je vlastne akási náhrada. Dežo mal predstavu, že by sa tie listy mohli publikovať. Povedal to Zdenke aj mne. Po jeho smrti som si ich vypýtal, pretože to bolo jedno z jeho posledných prianí.“
Na krste ste povedali, že listy písal síce iba Zdenke Krejčovej, no určené boli všetkým.
„Na jednej strane je to súkromná vec, korešpondencia medzi mužom a ženou, ale súčasne aj materiál, ktorý bol určený ľuďom. Mal som pocit, že keď sa listy chronologicky zoradia, tak vznikne sľúbená kniha, aj keď ju vlastne napísal akosi pomimo. “
Kniha Ursinyho listov vychádza dvanásť rokov po jeho smrti. Prečo až teraz?
„Nechceli sme to vydať hneď, aby sme sa vyhli bulvarizovaniu jeho života. Aby sa na neho ľudia nepozerali ako na divného chlapíka, divného muzikanta s divnou chorobou s podivnou povesťou. Povedali sme si, že treba chvíľu počkať a hlavne ja a Zdenka sme od toho potrebovali odstup. Nakoniec sme sa dohodli, že to vydáme.“
Od začiatku ste mali jasno, že vydáte celú korešpondenciu?
„Ona si najprv myslela, že urobíme výber z listov. Len postupne si zvykala na to, že by to malo vyjsť celé. Ako prvý to chcel vydať Fedor Gál vo svojom pražskom vydavateľstve, ale časom zmenil svoju vydavateľskú politiku, a tak od toho upustil. Potom to mali na stole ďalší vydavatelia, ale vždy to na niečom padlo. Povedali sme si, že teraz je už najvyšší čas, okrem toho sa blížila Dežova šesťdesiatka a tak sme sa nakoniec s Artforom dohodli na vydaní s podmienkou, že nebudú do toho zasahovať. Bol som za to, aby kniha vyšla aj s vecnými poznámkami pod čiarou, ktoré by vysvetľovali situácie a ľudí, ktorí sa v jeho listoch objavili. Nakoniec som od toho upustil, pretože mnohí žijú a sú hákliví, mohlo by ich uraziť, čo je tam napísané. Okrem toho ma teší, že kniha nestratila po tých rokoch platnosť.“
Kniha úzko korešponduje s platňami, ktoré Ursiny nahral v posledných rokoch života, hlavne s albumom Ten istý tanec z roku 1992, na ktorý si napísal texty sám.
„Áno, to je to obdobie, kedy začal formulovať svoje názory, čo predtým dlho nerobil. Som rád, že sa k tomu odhodlal, aj keď za smutných okolností. Pritlačila ho choroba. Viedol so sebou zápas a chcel pochopiť, čo sa deje s jeho životom. Ten istý tanec a táto kniha sa doplňujú. Album je spoveď a kniha dokument hľadania, zápasenia, vyrovnávania sa.“
Akú úlohu vlastne zohrala v jeho živote Zdenka Krejčová?
„Je to vlastne aj o vzťahu, akejsi lovestory, pretože Dežo stretol v Zdenke dôležitého partnera a človeka. Jej listy v knihe síce nie sú, ale vytvára to portrét aj toho druhého. Zdenka nebola hlásnou trúbou, do ktorej by Dežo hučal a ktorá ho bola ochotná vypočuť, ale bola jeho vyrovnaným partnerom. Zvláštna vec, že sa to prihodilo práve jemu a práve so ženou. Tak je kniha veľmi intímna a otvorená.“
Ste spokojný s Dežom Ursinym ako literátom?
„Samozrejme. Dokázal, že bol aj skvelým spisovateľom. Z listov vznikla jedna výborná kniha, ktorá absolútne obstojí. Vždy som o ňom vedel, že je to nezrealizovaný spisovateľ, ktorý mal rád literatúru. A to nehovorím preto, že som bol jeho kamarát! (smiech). Samozrejme hudba dáva isté možnosti, ale kniha mu zasa poskytla ešte niečo iné. Keď je človek medzi životom a smrťou, tak urobí všetko preto, aby sa z toho dostal a našiel cestu von. A to tam všetko je.“
