Priznávam, týkalo sa to hlavne mňa.
Milujem folklór, no tancovala som len niečo vyše dvoch rokov. Mám rada volejbal, no dotiahla som to po jednu medailu v krajskej súťaži. Dosiaľ milujem lyžovanie, no nikdy som nebola dostatočne dobrá a rýchla, aby som mohla súťažiť.
Sen sa mi splnil až v dospelosti a dodnes sa mi darí nosiť domov z neoficiálnych amatérskych majstrovstiev sveta novinárov nejaké tie medaile. Manžel si svoje ambície naplnil a svoju profesionálno- amatérsku kariéru atléta- diaľkara zavŕšil na tie časy naozaj slušnými výkonmi a titulom majstra športu.
Naše deti však, aj keď neplánovane, odmietli naplniť naše (moje) ambície. Dcéra s folklórom ani nezačala, horko-ťažko sa naučila lyžovať... Syn opustil detský súbor po pár tréningoch s odôvodnením, že s dievčatami tancovať nebude. Čo sa týka športu, skúsil a naučil sa azda každý, no aj keď na telesný pohyb nezanevrel, dnes sú jeho láskou počítače.
Naše plány vstali z popola narodením vnučiek. Brávali sme ich na lyžovačky, do bazénu, nijaký pohyb im nie je cudzí.
Staršia našla pred pár rokmi záľubu v basketbale a dnes v dvanástich rokoch má na konte viac medailí, ako sme kedy dúfali. Mladšia miluje folklór a ja neviem, kam so svojou hrdosťou.
Dnes však už viem, že tá tajná túžba po excelentných výkonoch a medailách bola na niečo dobrá.
Naše potomstvo miluje pohyb a aj keby vnučky nevytrvali v tom, čo dnes robia, nebude nás to (na rozdiel od ich rodičov) trápiť. Pretože svoju lásku k športu isto prenesú aj na svoje deti.
Autor: publicistka
