Pred pár týždňami som tu spomínal na mimoriadny význam časopisu National Geographic vo východnom bloku v časoch totality. Sníval som o tom, že si zoženiem exempláre, ktoré do Československa cenzúra nevpustila. Zjavne som nebol jediný čitateľ s týmto želaním. Na trhu sa objavilo zvláštne vydanie magazínu v češtine, ktoré prináša výber z historických článkov o našej krajine.

Dva texty vyšli v termínoch, ktoré sú krutou iróniou dejín. V auguste 1938 sa americký novinár kochal Československom ako pevnou baštou demokracie. Krížom-krážom prebrázdil hádam všetky pamiatky, no nástup nacizmu a klerofašizmu si nevšimol alebo skôr nechcel všimnúť. O necelé dva mesiace prišla Mníchovská dohoda...

Smutným vtipom je aj vynikajúca reportáž z februára 1968, ktorá hovorí o čoraz väčšom príklone Československa k západnej Európe a búraní železnej opony. V tom prípade platilo: do pol roka a do dňa. Cenné sú autorove postrehy o slovenských Rómoch akoby napísané včera. Nechýbajú krátke portréty viacerých osobností, ktorých život sa už o pár mesiacov zmenil na nepoznanie - vynálezca mäkkých kontaktných šošoviek Otto Wichterle prišiel doma o prácu aj o tituly a Miloš Forman emigroval do USA.

Pre našinca sú veľmi zábavné dve reportáže z prvej tretiny dvadsiateho storočia. V článku z februára 1921 sú Slováci predstavení ako „divoký a neotesaný národ", ktorý je „väčšinou negramotný", pretože „nevzdelanosť je prejavom jeho zmyslu pre slobodu".

Zatiaľ čo Česko zastupujú veľkomestské pohľady na Prahu s rušnými ulicami, masou chodcov a so sokolskými zjazdmi, obrázky zo Slovenska sú insitné rurálne pohľadnice s kozami a ovcami namiesto ľudí. Obyvateľov vidno len od chrbta pri kostole, kde „kľačia na zemi, aj keď je vlhká a zablatená". Čo iné čakať od „pastierov, ktorí s obľubou nosia obrovské kožené vesty ozdobené medenými cvokmi"?

V obci Čataj novinára uvítali starostova žena a matka, obe bosé. „Len málo Slovákov má prípravu na to, aby mohli niekoho riadiť," dozvedel som sa v texte o „nekonečnom múzeu ľudového umenia". Pasáž venovaná našej vlasti sa končí svojráznym varovaním: „Pokiaľ nie ste zvyknutý na slovenské spôsoby, neodporúčam vám jazdiť do miest, kde sa konajú slávnosti."

Aj o mnoho desaťročí neskôr je dobré, že americkí autori našli odvahu vycestovať k nám a ešte lepšie je, že si ich raritné a hodnotné správy dnes môžeme znova prečítať.