Peter Dvorský: Mnohí komunisti vo funkciách trpeli

Socialistický premiér Peter Colotka je človekom s veľkým Č, tvrdí v rozhovore operný spevák Peter Dvorský.

Narodil sa v roku 1951 v Partizánskom. Hudobné nadanie zdedil po rodičoch nielen on, ale i jeho bratia. Z nich traja (Miroslav, Pavol a Jaroslav) spievajú dodnes. Ako pätnásťročný bol prijatý na konzervatórium, kde sa mu venovala profesorka Ida Černecká.Narodil sa v roku 1951 v Partizánskom. Hudobné nadanie zdedil po rodičoch nielen on, ale i jeho bratia. Z nich traja (Miroslav, Pavol a Jaroslav) spievajú dodnes. Ako pätnásťročný bol prijatý na konzervatórium, kde sa mu venovala profesorka Ida Černecká. (Zdroj: Martina Strmeňová)

Kým sme s ním od Slovenského národného divadla prešli k blízkej reštaurácii, opakovane ho zastavovali mladší i starší, aby sa s ním vyfotili či podebatovali. Tvrdí, že na to, aby človek našiel zaľúbenie v opere, musí začať tými správnymi titulmi. Za najcennejšie, čo okrem rodiný má, považuje hudbu. Operný spevák PETER DVORSKÝ.

Keď dieťa inklinuje k spevu, čo sa musí stať, aby sa nevybralo cestou bigbítu ale opery?

Musí tam prísť k objaveniu nejakého vzoru. To sa stalo, hoci som v tom čase ešte ani raz nebol v opere ako divák. Niektorí speváci vo mne vyvolali obrovský obdiv, dovtedy som nikoho nepočul tak krásne spievať. Počul som síce ľudové piesne, na tých som vlastne aj vyrastal, ale viete si predstaviť, čo sa stane, ak zrazu počujete nádherný bellcantovský operný prejav? Mal som desať rokov, keď som ho započul a ako chalana z dediny ma to začalo zaujímať. Otec totiž robil námestníka v Partizánskom a zo zahraničných služobných ciest mi nosil platne. Ja som ich počúval a chytilo ma to.

Vôbec teda nehrozilo, že by ste skončili ako rockový spevák?

Nie. Musím úprimne povedať - a bude to bez akéhokoľvek nadsadzovania - operný spev je najdokonalejšie spevácke umenie. Vtedy som to síce nevedel, ale hneď mi bolo jasné, že je síce veľmi náročné, ale fascinujúce.

Čo je na tom také fascinujúce?

Jednak tá náročnosť, jednak je krásna už samotná opera. Má nádherné miesta, piesne, ktoré sa volajú árie, duetá... takí ľudia ako Verdi, Čajkovskij a Puccini napísali nádherné veci, ktoré musia chytiť za srdce aj laika. A keď k tomu zistíte, že vám to ide, že sa vám tie náročné party darí zaspievať, tak vás to ťahá dopredu. Klavíru a spevu som sa dokázal venovať od rána do noci. Necvičil som, lebo mi to niekto prikázal, vyslovene si to žiadalo moje vnútro.

Hlasový rozsah v oktávach je daný, alebo sa dá rozšíriť cvičením?

Dá sa trochu zväčšiť, ale viac menej je daný. Treba však vedieť, ako ho správne vycibriť a zušľachtiť. Samotný hlas a talent sú jedna vec, ale hlas ako taký na začiatku nie je pripravený, je takpovediac surový. To je ako s vínom, tiež musí dozrieť. Časom sa vďaka cvičeniu vyčistí. Popri tom všetkom však treba myslieť aj na správnu voľbu repertoáru. Na javisko sa oplatí ísť až vtedy, keď hlas dostane tú správnu farbu.

Do akej miery kvalitu umelca ovplyvňuje učiteľ spevu? Vás na konzervatóriu učila profesorka Ida Černecká. Môže zlý učiteľ pokaziť hlas?

Samozrejme, že môže. Stáva sa totiž, že učiteľ sa nadchne hlasom človeka, ktorý má veľký talent a začína veci urýchľovať, predbiehať udalosti, dáva mu príliš skoro spievať náročné a ešte nie adekvátne veci. Hlas treba radšej cibriť dlhodobejšie, ako ho prepínať, inak to môže mať zlé následky. Opäť príklad s vínom - keď ho urýchľujete, tiež to nebude ono. Aj v speve sú určité zákonitosti, ktoré treba dodržiavať a držať sa hesla „pomaly a isto".

Vy aj vaši bratia sa až na jedného venujete spevu. To nebýva zvykom? Čo za tým je?

Prirodzený talent na spev sme mali úplne všetci. Aj najstarší brat sa najskôr venoval gitare, dokonca sme mali takú skupinu, na dedine sme spievali beatlesovky a podobne, veľmi skoro sme sa však rozpadli. Miro s Jarom boli 1.jpgdvojičky, na začiatku pociťovali voči mne akýsi obdiv a keď som prišiel z Bratislavy domov, vyzvedali, čo na tom konzervatóriu robíme.

Tak som sa im pochválil, a postupne ich to chytilo. Paľo študoval na strednej ekonomickej, ale potom sa zbláznil a šiel na spev do Bratislavy. To isté spravil Miro, ktorý mal strojnícku priemyslovku a hoci mal talent, na konzervatórium ho neprijali pätnásťročného ako mňa, ale až ako devätnásťročného. Svoju dráhu začal neskôr, ale robí ju veľmi úspešne. Momentálne spieva v Seville, nedávno spieval v Chile... Takže pokračuje v mojich šľapajach.

Bratia nikdy nežiarlili na to, že ste v rodine pomyselnou jednotkou?

(smiech) Nie, myslím, že nič také medzi nami nebolo a vzájomne si prajeme. Je to prirodzený vývoj, žiadne rozpory a nezhody sme nikdy nemali. Bolo by nelogické, keby sme si závideli úspech, i keď verím, že pre ľudí by to bolo zaujímavejšie. Ak niečo bolo, tak jedine zdravá a úprimná súťaživosť, pretože ja som napríklad nespieval niektoré postavy, ktoré sa podarili Mirovi a naopak.

Ženy sa dajú baliť aj na operu

Na mladých gitaristov a rockerov letia dievčatá. Dajú sa baliť aj na operu?

Ojoj... myslím, že pre operný žáner je na svete zanietených toľko ľudí, že by ste sa čudovali. Poviem vám takú perličku - mám viacero obdivovateliek, ktoré bývajú relatívne ďaleko od miest, v ktorých som často účinkoval. Jedna z nich bývala v Osake, momentálne je v Tokiu a neraz letela do Európy do Viedne alebo do Berlína len na niektoré moje predstavenia. Cestovala vyslovene kvôli mne. Doletela deň predtým, vypočula, pozrela si ma a odletela domov.

Sú teda aj takí fanúšikovia. Keď som napríklad v Metropolitnej opere zahajoval sezónu pri mojej štyridsiatke, do New Yorku priletelo niekoľko Bratislavčanov a nakoniec som s nimi oslávil aj „narodky". Niektoré dievčatá sú nesmierne zanietené pre operu aj preto, že sa na javiskách po celom svete pohybuje veľa fešných tenorov, barytónov aj basistov. Stačí sa pozrieť na bratislavské javisko. Niet sa teda čomu čudovať.

Manželku ste zbalili na operu?

Jasné. Viete ako? Po večeroch popri zamestnaní robila hostesku v divadle. Ja som sa do nej akosi zahľadel, mala skvelú postavu. Občas som sa pri nej zastavil a pochválil sa, že tam spievam. A ona, že či v zbore. Ja, že „no dovoľte, som sólista". Vraj ma nikdy nevidela. Navnadil som ju na predstavenie, v ktorom som spieval, ona prišla, videla a keď sme sa „skamarátili", priznala, že sa najskôr zaľúbila do môjho hlasu. (smiech)

Spievali ste jej niekedy pod oknom?

Spieval. Ona je z Dunajskej Stredy a keď sme tam boli na Vianoce, tak som jej šiel symbolicky zaspievať koledu pod okno. Neskôr sme však bývali v Lamači na piatom poschodí, tam to už nešlo, lebo by som musel spievať všetkým susedom naraz.

Iným žánrom holduje veľa operných spevákov

Cíti operný spevák akúsi zášť voči iným, takzvaným ľahším žánrom?

Myslím, že nie.

Nemám na mysli pop, ale trebárs rap, dancefloor, techno a podobne.

2.jpgMožno by ste sa čudovali, ale týmto štýlom holduje dosť veľa mladých operných spevákov. Taktiež rocku alebo džezu. Aj ich životný štýl nasvedčuje tomu, že nie sú upriamení len na svoj žáner. Ja mám tiež rád napríklad džez, taký ten typický dobrý černošský.

Keď idem do Ameriky, je pre mňa zážitkom zájsť do nejakého dobrého baru a vypočuť si ho. Pritom do barov a podnikov nechodievam... kvôli džezu si však s kamarátom občas vyjdeme. A keď som bol v Argentíne v Buenos Aires, zašli sme si špeciálne na tango do divadla... a bol to pre mňa zážitok. Mám rád každú dobrú pieseň. Operný spev je svojim spôsobom rehoľa, keďže je to tvrdá robota, ale na relax počúvam úplne inú muziku.

V šoubiznise ako takom nepanujú práve najlepšie vzťahy. Sú problémy aj medzi opernými spevákmi alebo je to len výsada komerčnejších žánrov?

Samozrejme, že sa nejaké perličky nájdu aj medzi mojimi kolegami a kolegyňami. Najmä v ženských radoch sa stáva, že sú na niektoré veci citlivejšie. Hovorí sa občas o primadonách a určite ste nikdy podobné slovo nepočuli o mužoch. Tí totiž nedokážu narobiť také scény, ako niektoré ženy, ktoré si nárokujú na isté veci trebárs pri kostýmoch alebo režijných postupoch. Takže áno, aj u nás sa dá nájsť niečo také.

Čím väčší umelec, tým skromnejší

Platí priama úmera, že čím väčšia hviezda, tým väčšie maniere?

Nie, práve naopak. Čím väčšia kvalita, teda nie umelo nafúknutá hviezda, tým väčšia skromnosť a lepšia spolupráca.

Platí to aj pre Carrerasa, Dominga, či donedávna pre Pavarottiho?

Takíto ľudia chodia reálne po zemi a nevznášajú sa nad ňou. Dá sa s nimi úžasne debatovať o čomkoľvek a moje skúsenosti sú, že sú to veľmi milí ľudia. Mal som tú česť robiť s veľkými hviezdami - nielen spevákmi, ale aj dirigentmi a režisérmi... a mám na nich úžasné spomienky. Naozaj platí, že čím väčšia hviezda, tým väčšia skromnosť. To je prosto realita.

Do SND ste nastúpili už počas štúdia. Nezatočila sa vám hlava?

Nie. (smiech) Celý môj život od detstva je akoby rozprávka, ktorá vlastne stále neskončila, pretože v opere stále žijem, robím s ňou, dokonca stále spievam. Vždy som túžil spievať a keď som sa dostal na školu, darilo sa mi. Pani 7.jpgprofesorka Černecká z môjho talentu vytiahla maximum, často som cvičil aj v sobotu a nedeľu a už vtedy som sníval o divadle. Bol som pritom len v treťom ročníku.

Jeden náš profesor počas piateho ročníka išiel - bez toho, aby sme o tom vedeli - do SND a povedal, aby si na predspievanie zavolali dvoch chlapcov - Ďura Hurného, ktorý je dnes v Grazi a mňa. Zavolali nás, predspievali sme a boli sme prijatí. Až neskôr sme sa dozvedeli, kto to spáchal. (smiech) Čiže hlava sa mi nezatočila vôbec, skôr som dostal ešte väčšiu trému a uvedomoval si zodpovednosť. Bolo iné spievať na hodine v uzavretej miestnosti a niekde na javisku, kde už bolo treba podať aj herecký výkon. Stálo ma to veľa námahy, ale páčilo sa mi to a dospelo to do štádia, že som zrazu chcel ísť študovať a spievať do La Scaly. Niektorí ma vtedy vysmiali, že sa tam nedostanem. Napriek tomu som si poslal prihlášku.

Pavarotti bol veľký dobráčisko

Šli ste tam na stáž a počas nej si vás všimol Pavarotti, ktorý vás dokonca zavolal spievať na benefičný koncert v Modene. Premýšľali ste, čo by bolo, keby ste do toho Milána vtedy nešli?

Keby som tam nebol šiel? Ťažko povedať. Ak by sa mi v speve darilo, zrejme by som sa tam tak či tak dostal, ale nie tak rýchlo.

Platí teda, že dobrý operný spevák sa presadí vždy?

Presne tak. Ale musí sa dostaviť na správne miesto a v správny čas. Ja tomu hovorím osud.

Aké bolo prvé stretnutie s Lucianom?

Keďže som k nemu pociťoval veľký obdiv, pozeral som na neho ako na modlu. Sedel tam, rozprával nám o sebe, mal ten svoj typický úsmev, samé "ciao a ciao". Bavil sa s nami veľmi kamarátsky, vyrozprával sa a potom povedal, že už má toho dosť, večer ho čaká skúška a nech sa teraz pochválime my. Vraj kto z nás mu zaspieva. Mali sme takú malú dušičku, predsa len... spievať pred ním...

Koľkí ste tam boli?

Asi desiati, z rôznych krajín. Profesor povedal, že „snáď by mohol zaspievať Peter". Ja som zmeravel, Pavarotti sa pozrel na mňa a hovorí: „Ty si tenor?" Ja, že áno. „Odkiaľ si?" „Z Bratislavy", odpovedal som. „Zaspievaš mi áriu takú a takú? Tak daj." Hovorím mu „nie som pripravený, necítim sa na to pred vami maestro". A on, že „typický tenor, stále sa na niečo vyhovára". Nakoniec som zaspieval a musím povedať, že napriek obavám som to úplne vypálil. Dokonca aj to vysoké cis. Všetko mi vyšlo, Pavarotii pozerá na mňa, postaví sa a hovorí: „Odchádzam, máte nového tenora do La Scaly". Vypočul si potom aj ďalších dvoch až troch a pozval nás na ten benefičný koncert. Dodnes mám z neho zvukový záznam, ako ma uvádza na pódium. Sú to príjemné spomienky...

Keďže ste často spievali rovnaké role, nemrzí vás, že ste sa nikdy nestretli na jednom javisku?

Na jednom javisku áno, ale nie v ten istý večer. Neľutujem to, práve naopak. Bolo úžasné, že som mohol hrať to isté čo on a mohol som s ním tak trochu súťažiť. Stalo sa, že sme sa v niektorých inscenáciách doslova striedali - on spieval jedno predstavenie, ja druhé. Ale stretávali sme sa inak - vo veľkých operách to bolo tak, že on spieval v New Yorku jeden titul, ja iný a boli sme tam v rovnakom čase. Vtedy bola príležitosť porozprávať sa.

Video: Peter Dvorský o tom, ako sa prvýkrát stretol s Lucianom Pavarottim:

Kamera: Karol Sudor

Aký to bol človek?

Myslím, že to mal v živote veľmi ťažké, bol totiž veľký dobráčisko. Veľmi ho okupovali na každom kroku, nikde nemal pokoj. Stále boli okolo neho ľudia a keď sa mohol odtrhnúť, že bol niekde sám so mnou, alebo s niekým iným, bol to pre neho relax. Aspoň mi tak hovoril. Aj keď sme boli v Košiciach, vravel mi, že si ani neviem predstaviť, aké to je, keď všetci zmiznú preč. Rád vyhľadával samotu, lebo vtedy načerpával energiu. Bol to človek bohatý na emócie a vedel sa rozdávať nielen v opere, ale aj inde.

On vlastne inicioval tie veľké megakoncerty mimo operných domov. Bol po ňom taký obrovský dopyt, že povedal: „Tak to urobme na štadiónoch." Potom sa spojilo operné s populárnym, spieval s ním Zucchero, Bolton a ďalší... Luciano bol vlastne ten, kto spopularizoval operu. V celosvetovom meradle jej totiž na počet obyvateľov fandí dosť málo ľudí. Zrazu ju však počúvali aj tí, ktorí nevedeli, čo opera vlastne je. Preniesol ju k masám.

Dá sa zdôvodniť, prečo je menšinovým žánrom?

Je to mimoriadne náročný štýl. Keď som počul niektoré tituly ako mladý spevák, tiež nie všetkým som prišiel na chuť. Napríklad diela Wagnera sú ťažké, a nie každému sa páčia.

Treba začať správnymi titulmi

Čiže ak sa chcem zaľúbiť do opery, čím začať?

Niečím spevným. Komickými operami ako Barbier zo Sevilly, Predaná nevesta a podobne. Niečím, čo je romantické, napríklad Rusalka, Traviata, Rigoletto... Dotyčný návštevník si z predstavenia musí v hlave odniesť aspoň jednu melódiu. Keď som napríklad ja prvýkrát videl Krútňavu, mnohé veci som neprecítil a odmietal som ich prijať. Išiel som však na to druhý a tretíkrát, a spoznal som tam toľko nádherných hudobných miest, že vo mne znejú dodnes. Čím viac počúvam takú hudbu, tým mi je vzácnejšia a krajšia. Rovnako je to s Janáčkom... na prvýkrát sa pritom páči málokomu.

Sú javiská, na ktoré máte zlé spomienky?

3.jpgNie, také niečo som nezažil. Len raz sa mi stalo, že sme v jednom nemeckom divadle, ktoré nechcem menovať, začali skúšať inscenáciu Bohéma a zistil som, že to je úplne postavené na hlavu. Bol tam úplne otočený význam toho diela a odišiel som zo skúšky aj z titulu. Režijne to bolo robené veľmi zle, provokačne, vulgárne a primitívne. Akurát mi bolo ľúto, že som si nezaspieval s jednou kolegyňou, vynikajúcou talianskou speváčkou. A potom sa mi v Bratislave stalo, že ma v hlasovej indispozícii zachránil brat Miro.

Práve o tých hlasových indispozíciách som čítal, že ste si ich zapríčinili sám nesprávnou technikou.

To je blbosť. Nie je to pravda. Hlasová a zdravotná indispozícia nesúvisí s technikou spievania.

Hlasová indispozícia u mňa vyplýva z alergií

Čím to teda bolo?

Sú chvíle v živote speváka, keď nemá najlepšie obdobie. Aj väčší speváci odo mňa prerušili na nejaký čas kariéru práve pre problémy s hlasom. Žiaľbohu som nadobudol alergie, o ktorých som v živote ani nesníval a sú nepriateľom môjho hlasu číslo jedna.

Aké alergie?

Na roztoče, javiskový prach a podobne. Je to na javisku, v kostýmoch, šminkách... to sú problémy, ktoré vás môžu obmedziť. Keby som mal blbú techniku, tak predsa dodnes nespievam. A je to naopak. Takže s tou zlou technikou šlo len o rečičky.

Aký máte hlasový rozsah?

Mal som ho dosť vysoký, skoro tri oktávy. Dve a pol som mal vždy, ale nikdy som ich neuplatňoval, nedali sa využiť. Dnes mám dve oktávy.

Je teda pravdou, že vekom ten rozsah klesá?

Samozrejme, každý hlas sa vekom opotrebuje a nemá tú pôvodnú flexibilitu a pružnosť. Zmeniť sa môže aj farebne.

Sú operní speváci, ktorí fajčia?

Sú.

A zvládajú to? Tento druh spevu je dosť náročný na dych.

No... je to individuálne.

Do KŠC ma zlákali ako študenta

Ako ste sa cítili, keď vás minister kultúry Hudec za mečiarizmu označil za treťotriedneho umelca?

Mne to nič neurobilo. Mrzelo by ma, keby to povedal nejaký odborník, vtedy by som sa aspoň zamyslel. Ale keď to povedal Hudec, nijako sa ma to nedotklo. Bolo to nehorázne a neférové.

Po svete ste cestovali už za socializmu. Aký ste mali postoj k vtedajšiemu režimu?

Nie dobrý. Jednoducho som s ním nebol uzrozumený. Vedel som, že je nespravodlivé, že iní nemajú možnosť cestovať, že nie je sloboda tlače a vyjadrovania sa. Ja som cestoval, lebo ma môj hlas predurčil aj na iné scény. Viete si predstaviť, že by ma neboli pustili? Ako by sa vtedajší politici zdiskreditovali a aká by to bola pre ten systém hanba? To sa nedalo zdôvodniť.

Boli ste v KSČ?

Zlákali ma ako študenta. Mal som preukaz, ale nikdy som nechodil na schôdze, akurát som platil známky. Kandidátom som sa stal na škole, predurčovala ma k tomu moja výnimočnosť. Aktivitu som však sám nevyvíjal.

Mnohí, čo cestovali von, museli doma informovať, s kým sa stretli, či neboli v styku s emigrantmi a podobne. Museli ste aj vy?

Nie, nikdy.

Nikdy vás nekontaktovala ŠtB?

Nie. Iba raz sa stalo, že som bol v Ženeve a ohlásil sa náš veľvyslanec z Bernu, že príde na predstavenie a že ma 8.jpgpotom vezme k sebe na víkend. Nedopadlo to však dobre, zrejme si myslel, že mu budem naklonený, ale povedal som mu, aby so mnou nepočítal. On ani nezačal na politickú tému, skôr som mal pocit, že je na chlapcov... Ten režim som odsudzoval, nebol dobrý, ale nikdy som sa nedostal do pozornosti ŠtB. Ja som sa stretával aj s cudzincami, aj s našimi emigrantmi, ale o politike sme sa bavili možno pár viet, inak vôbec nie. Debatovali sme skôr o rodinách, o umení a podobne.

Čiže môžem čestne prehlásiť, že okrem toho jediného prípadu s veľvyslancom som nikdy s ŠtB ani s ničím podobným nemal žiadny kontakt. Neskôr som sa akurát dozvedel, že som bol sledovaný. Bodaj by nie, keď som cestoval aj s manželkou, aj s dcérami.

Schuster, Colotka a Chňoupek nebolí zlí komunisti

Svojho času ste za Schusterovu SOP kandidovali do parlamentu. Ako na to pozeráte dnes?

Hodnotím to ako chybu. Bol som navrhnutý, ale nemal som v úmysle to prijať. Jediné, čo som chcel, bolo to, aby mala opozícia v roku 1998 čo najviac hlasov.

Prečo práve SOP?

S Rudom Schusterom som bol už predtým v dobrom vzťahu, zoznámili sme sa na koncerte vo Viedni ešte niekedy po revolúcii. Boli tam určité sympatie a ja sa nehanbím povedať, že som ho obdivoval a obdivujem za to, čo urobil pre Košice. Je to pokrokový a progresívny človek, ovláda päť jazykov, proste je to agilný typ politika.

Neprekážalo vám, že na jednej strane ste proti komunistickému režimu, na strane druhej sympatizujete s človekom, ktorý ho stelesňoval?

Áno, ale ja som ho nechápal ako komunistu. Nemám rád, keď sa debatuje tak, že „bol to komunista, treba ho odsúdiť". To priniesla doba. Aj Bohuslav Chňoupek bol za socializmu ministrom zahraničných vecí, ale vo svojej podstate to bol úplne iný človek. To vôbec s komunizmom a s jeho cítením nemá nič spoločné.

Čiže vy oddeľujete komunistov vo funkciách od toho, akí boli v súkromí?

Áno. To isté platí aj pre Petra Colotku (predseda slovenskej vlády za socializmu, pozn. autora), nielen pre tých dvoch. Colotka bol pre mňa jeden človek s veľkým Č. Má vysoké morálne hodnoty a málokto z dnešných politikov ich má také ako on.

Ako môže byť niekto morálny a zároveň byť vedúcim predstaviteľom nemorálneho režimu?

Do istej miery títo páni veľmi trpeli a mali určité výčitky svedomia, že to nie je tak, ako by si to predstavovali. Museli však držať hubu a krok, pretože tu bol aj sovietsky nátlak. Možno aj oni sa potešili, keď prišla tá zmena. Ja tomu verím.

Bavili ste sa s nimi o tom?

Jasné, že áno. Debatoval som s Chňoupkom a hovoril mi, že cítil, že k tej zmene musí prísť. Za kritiku režimu bol dokonca v septembri 1989 pozbavený funkcie ministra. Vraj zmenu mohli vyvolať aj oni, ale nebola na to ešte vhodná doba. Taký posun sa predsa nedá urobiť za každého politického počasia. Vravel, že k tomu zákonite muselo prísť, lebo socializmus bol postavený na zlých základoch. Tá myšlienka nebola zlá, ale sprofanovaná, keď komunisti zničili tie pôvodné idey. Ale títo ľudia boli a sú vysoko inteligentní a úžasní ľudia.

Patrí k nim aj Schuster?

Áno. Len ma mrzí, že ma stiahol do politiky, lebo som mu povedal, že síce pôjdem na jeho mítingy, ale nech so mnou nepočíta do parlamentu. A práve to sa stalo, bol som na kandidátke a získal som dosť hlasov.

Vy ste nevedeli, že ste na tej kandidátke?

Nie, ja som tam nechcel ísť a oni ma tam dali bez toho, aby som o tom vedel. Tvrdili, že to mám nechať tak, že sa uvidí. Veď aj vtedy som sa párkrát vyjadril, že do parlamentu nechcem ísť, ale Schuster aj s Hamžíkom vraveli, že sa uvidí.

Už teda nehrozí, že by ste si to zopakovali?

Nie, do politiky ma už nikto nedostane. A môže byť pomaľovaná všetkými farbami.

Prečo vám neprekážajú bývalí komunistickí funkcionári?

5.jpgLebo medzi nimi boli aj demokrati, aj vyslovene zarytí komunisti, ktorí šli hlava nehlava proti logike života. Tí však napáchali také zlo, že potom všetkých hádzali do jedného vreca. Tým vôbec nespochybňujem množstvo obetí toho režimu, veď si stačí pozrieť hrôzy, ktoré robili po vojne. Ale keby sme tak mali hodnotiť všetkých, ktorí mali stranícku knižku, tak to je nonsens. Pozrite sa, akú máme spoločnosť dnes. Koľko je tu ľudí, ktorí sa obohacujú na úkor ostatných občanov? A robia to tak, že sa vám pozerajú do tváre a zároveň kradnú. Kde sa vyrojilo toľko milionárov? Ale nechajme politiku politikou.

Už nie som slovenskou jednotkou

Vráťme sa teda k opere - prečo nosia tenoristi okolo krku šál? Imidž alebo ochrana hrdla?

U takého Pavarottiho to bolo jedno s druhým. Dosť sa chránil, pretože bol korpulentnejší a skôr sa zapotil, neskôr to začal nosiť ako imidž. Čím farebnejší a väčší šál, tým bol zaujímavejší. Pamätám si krásnu story z Viedne. Mal som tam nejaké skúšky a Pavarotti šiel cez vrátnicu. Okolo neho boli reportéri a ľudia z jeho štábu, pričom viackrát ten šál pustil na zem a nechal ľudí, aby mu ho vždy zdvihli a podali. Zrejme skúšal, či si ho ctia natoľko, že to urobia. (smiech)

Vy ste niekedy nosili taký šál?

Nie. Jedine klasický, keď je chladnejšie. Keď máte veľmi elegantný smoking a dáte si biely šál, zrejme je to taká správna imidžovka, ale ja ho bezdôvodne nenosím.

Keď má operný spevák hrať rolu klasického milovníka, nestáva sa, že režisér ma dilemu, či si vybrať lepšie spievajúceho alebo lepšie vyzerajúceho v snahe zabrániť tomu, aby nejakého romantického hrdinu hral malý, tučný a plešatý?

Dnes už ten problém je. Celosvetový trend je totiž taký, že režiséri si hľadajú ideálnych interpretov. Chcú, aby skvele spievali a aj nejako vyzerali. Ak naozaj niekto nevyzerá ideálne, musí výnimočne dobre spievať. Poviem vám príklad - robíme teraz konkurz do Čardášovej princeznej v Košiciach. Taký prísny výber sme snáď robili prvýkrát, dávame dôraz na spev, ale i na výzor i výšku účinkujúcich. Niektoré postavy totiž naozaj nemôže hrať nejaká tučná guľa.

Vás nenútili oholiť sa alebo schudnúť kvôli nejakej postave?

Stalo sa mi to, jasné. Keď som bol mladší, bol som štíhlejší aj tmavší, ale stalo sa, že som sa musel oholiť. Rešpektoval som to, pretože to patrí k divadelníctvu. Keby som hral niečo mimoriadne dobré a za veľké peniaze, možno by som ešte aj dnes schudol. (smiech)

Keď sme sa stretli pred divadlom, povedali ste, že existujú len dva typy ľudí.

Presne tak. Štíhli a šťastní. Páči sa mi to, lebo mi to povedala moja manželka. (smiech)

Začiatkom osemdesiatych rokov vás zaraďovali do najlepšej štvorky tenoristov - Pavarotti, Carreras, Domingo a vy. Nemrzí vás, že v nej už nie ste?

Už ani jeden z menovaných nie je na vrchole, pretože ten je u operného speváka oklieštený. My sme si už odspievali svoje. Príde moment, keď si človek uvedomí, že prichádza mladšia generácia. V kútiku duše mi je smutno, ale som realista a vyrovnal som sa s tým.

Myslíte, že ste ešte stále jednotkou aspoň na Slovensku?

Teraz už nie. Sú tu dnes aj mladší a vynikajúci, ale to, čo som prežil a absolvoval ja, to určite ešte nezažil ani jeden z nich. Spieval som vo svete, zažil slávu i úspech a môžem pokojne povedať, že to bolo krásne. Najcennejšie, čo mám okrem rodiny, je hudba.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Peter Dvorský mierne doplnil niektoré vyjadrenia bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí. Medzititulky: redakcia.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

V pondelok si prečítajte rozhovor s katolíckym kňazom na Luníku IX Jozefom Červeňom.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 106
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 547
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 15 509
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 989
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 575
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 483
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 982
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 408
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu