Z obývačky ku mne dolieha zmes jazykov. Angličtina, slovenčina, maďarčina. Živý rozhovor priateľov, kde každý prekladá každému a vzniká kakofónia premiesená so smiechom. Užívam si tento pre mňa nevšedný sluchový zážitok.
Keď prichádzam, mužská časť osadenstva nás opúšťa a zostávame len my baby. Trkoceme len tak o živote, o tom, ako bude zakrátko Naťa viesť „reštiku“ a o tom, ako sa Timea pretĺka v Anglicku, čo ktorá zažila, čo je nové. Timi nám rozpráva o knižke, ktorú čítala, nevie si spomenúť na jedno slovo a ospravedlňuje sa, že jej slovenčina už nie je to, čo bývala, keď vychádzala zo strednej školy, lebo už roky robí v Anglicku a jej rodnou rečou je predsa len maďarčina a bojí sa, že to je trochu počuť.
Snažíme sa ju presvedčiť, že má výbornú slovenčinu. Napriek tomu, že Ildikó je oproti nej úplna amatérka, sa nám aj tak snaží protirečiť. Rozpráva zábavnú príhodu zo stredoškolského internátu:
– Bývala som s dvoma babami od Trenčína. Boli sme fajn kamošky. Rozumeli sme si. Celé večery sme sedeli na posteliach a kecali sme. Raz začali na maďarskú strunu. Akí sú tí Maďari hrozní, ako nás obmedzujú, ako sa nedá pri hraniciach ani v obchode nič po slovensky vypýtať, že sa im ťaží učiť jazyk, lebo so svojim si vystačia a najradšej by ich poslali za Dunaj, kam aj patria, aby nekazili vzduch.
Chvíľu som ich počúvala, trochu so sklamaním, trochu so smútkom, potom som sa postavila a hovorím: „Dievčatá, ja som tiež Maďarka!“ A musela som odísť.
Preto hovorím, že moja slovenčina bola lepšia, lebo keby to boli vtedy vedeli, asi by tak nerozprávali.
Potom sa mi prišli veľmi ospravedlňovať. Ja som sa na ne nehnevala. Iba sa mi to nechcelo počúvať.
Do toho prišlo pánske osadenstvo:
„Mne sa stalo niečo veľmi podobné,“ hovorí Tomy. Môj obchodný partner a zároveň dobrý kamoš bol so mnou na „služobke“. Večer sme zakotvili v bare pri poháriku a v rozšafnej nálade sme začali riešiť svetové problémy. A on začal po chvíli nasadať do tankoch.
Pýtam sa ho: „Počuj Štefan, a ty si už niekedy videl živého Maďara?“
„Ja? Nie, ani nechcem. Radšej.“
„No tak sa dobre pozeraj. Jeden sedí pred tebou.“
Trochu zmenil farbu a zosadol z tanku.
„No nie... ale ty si kamarát...“
Aj som. Viem, že to tak nemyslel.
Dave krúti hlavou a aj napriek tomu, že mu prekladajú, nerozumie.
Aj ja som si spomenula na niečo podobné. Bicyklovali sme okolo Slovenska. Keď sme boli už kdesi pri Banskej Štiavnici, moji dvaja spolupútnici sa trochu pochytili. Ďuro totiž chvíľu postál pri chalanoch, čo vyskákali z auta s galantskou značkou a začal s nimi po maďarsky.
Maro na to: Čo sa predvádza, a oni majú predsa vedieť po slovensky! A čo sa im strká...
On vysvetľoval, že nemá inú možnosť hovoriť po maďarsky, iba so svojou mamou, tak z čistej túžby po konverzácii hodil s nimi reč.
Argumenty-neargumenty sa premieľali v ten deň až do večera, až som si myslela, že z najlepších kamarátov na svete sa stanú nepriatelia na život a na smrť. Búrka pomaly utíchla, ale napätie zostalo.
O pár dní sme kopírovali južnú hranicu. Dedinky boli jedna od druhej tak na 15 kilometrov a nám došla voda. Pumpu sme nenašli, tak sme zazvonili pri najbližšom dome. Otvoril nám deduško starý ako Matuzalem. Už bol trochu hluchý a nerozumel mi jediné slovo. Už sme to nechceli vzdať. Ďuro ho s veľkým krikom v jeho rodnom jazyku poprosil, či by nám dal do fliaš vodu. Deduško zobral fľašky a brána sa za ním zatvorila. Čakali sme päť minút, desať... a už sme si začali myslieť, že aj zabudol, že tam stojíme.
Potom sa bránička otvorila. Starký celý vysmiaty a s plnou náručou nám podáva fľašky naplnené malinovkou, za igelitku hrozna a vrecko s ešte teplými lekvárovými buchtami. Chvíľu sme sa odhadzovali, ale dedko bol taký neoblomný a srdečný, že sme si nakoniec všetko zobrali. A bolo po napätí medzi priateľmi.
Večer príjemne plynul. Ďalej sme sa smiali a rozprávali o bežných maličkostiach a veľkých plánoch, o tom, kedy budeme spolu kolaudovať nový dom, o víne, o Davových skicách a sochách, o tom, čo je umenie a čo už nie, o duši zakliatej v obrazoch... a hodina pokročila.
- A kam sa už zberáte?
- No, niektorí za Dunaj, poniektorí za La Manche a niektorí iba tuto do Senca.
- Á, nechoďte ešte... Zostaňte...
nataliablahova.blog.sme.skAutor: Natália Blahová
