Začala som totiž chodiť na denné štúdium do Nitry. Cítila som sa tam trocha zvláštne, ale Nitra sa mi veľmi páči, a tak som bola nadšená. Bohužiaľ, keď som uvidela výraz tvárí mojich nových spolužiakov, keď som im povedala, že som z Bratislavy, trocha to opadlo. Nechápala som, prečo všetci hneď myslia na to najhoršie.
Už som pochopila. Nie je to tým, že by sme boli nafúkaní, alebo hlúpi. Jednoducho žijeme v inom prostredí a máme iný spôsob života.
Málokde chodíme peši a keď ideme do kaviarne, tak netušíme, že kaviareň je na kávu a keď chceme sendvič alebo niečo pod zub, treba ísť do bagetérie...
Myslíme, že wi-fi je dnes už takmer všade zadarmo ak sme v centre, a že ráno môžeme platiť v potravinách tisíckou.
Máme pocit, že autobusy chodia všade aspoň každých 15 minút a vieme, že pýtať sa niekoho „Poznáš Zuzku z Devínskej?“ je viac ako hlúpa otázka, lebo v Devínskej je asi milión Zuziek. Napriek tomu, že naozaj bývam v Devínskej, reálne tam poznám svoju rodinu a asi troch ľudí.
Máme pocit, že si nás nikto nevšíma, a keby aj áno, tak ho vidíme posledný raz v živote.
Žijeme v predstave, že keď je niekde veľké pivo za 22 korún, je to ako zadarmo, a ani vo sne nám nenapadne, že pre niekoho to stále môže byť veľa.
Predpokladáme, že všetci východniari sú hrozní, pretože tak to chodí na stredných školách v Bratislave... jednoducho všetci, čo vyjdú zo strednej a nemajú rodinu na východe si to myslia, aj keď v reálnom svete sa s živým východniarom nestretli. Nakoniec sa poučia po pár rokoch, keď zistia, že Slovensko sa nedelí na východ a západ, ale na normálnych a hlupákov - oba druhy sú všade, rozmiestnení viac-menej rovnomerne.
Keď počujeme zaťahovať niekoho, z ktorejkoľvek časti Slovenska, myslíme si, že NIKTO nepočuje, že sme z Bratislavy, pretože MY jednoducho nemáme charakteristické črty výslovnosti, neee?
Sme poznačení pohodlnosťou Bratislavy. Napriek tomu, že Bratislava nie ešte na úrovni ostatných hlavných miest v Európe, v rámci Slovenska už cítiť rozdiel. Ale v skutočnosti nie sme zlí, iba sme zvyknutí na určitý štandard. Ale vo svojej podstate máme rovnaké problémy. A koniec koncov, aj tak všetci skončíme úplne rovnako...
Autor: Zuzana Hanzelová
