a liečil z ojedinelého psychického ochorenia. Hoci sa cíti byť chlapom a počas poslednej liečby si našiel aj známosť, roky zápasí s neodbytnou chuťou obliekať sa do ženských šiat. Chvíle, keď s tým úspešne bojuje, vymieňajú okamihy beznádeje, keď túžbe prepadne naplno. Vtedy potrebuje dlhodobejšiu liečbu. Tá posledná trvala pol roka a zavŕšil ju vernisážou a výstavou svojich prác.
VIDEO: Majster Farbička
KAMERA: Ján Krošlák
Maľovanie mu pomáha
Výtvarný talent má Jozef Švelka od malička. „ Chcel som maľbu aj študovať. Nepodarilo sa mi to, tak som v dospelosti chodil aspoň na kurzy pre talenty na akadémii výtvarných umení v Prahe,“ dodal.
Na Slovensku sa dlho jeho druh psychického ochorenia neliečil, pobudol preto dlhší čas na psychiatrii v Prahe – Bohniciach. Tu mu pripravili aj prvú výtvarnú prezentáciu, po ktorej nasledovali výstavy v detských domovoch, domovoch dôchodcov a psychiatrických oddeleniach.
Psychológ psychiatrickej nemocnice v Kremnici Jindřich Cupák hovorí, že Švelkova záľuba v maľovaní mu vo veľkej miere pomáha pri prekonávaní zložitých duševných stavov. „Pre mňa je to naozaj liek, a tak sa snažím kresliť čo najviac,“ hovorí maliar. Kreslí realistické portréty, no do niektorých kresieb sa vkradlo aj zložité vnútro jeho duše. Na jednej z nich stojí v pozadí žena v spodnej bielizni a pred ňou kľačí muž s náhubkom na tvári. „Je to jeden z pocitov, s ktorými musím neraz vnútorne bojovať,“ hovorí.
Brada a sebavedomie
Napriek záľube v obliekaní ženských šiat sa mu vždy páčili ženy. Lásku stretol na terajšom liečení. S priateľkou Dankou plánujú spoločnú budúcnosť. Ona sa jeho psychického ochorenia neobáva. „Lekári ma dostatočne poučili, ako v prípade duševných kríz postupovať. Jožko je práve taký chlap ako ostatní,“ dodáva. On sám sa teraz najlepšie cíti s bradou, ktorá mu dodáva pocit mužnosti. S Dankou snívajú o tom, že konečne by mohol mať aj vlastný ateliér. Najradšej by tam portrétoval práve ju. „Ona sa mi kreslí najlepšie, dokáže sedieť bez pohnutia tak dlho, ako potrebujem.“
Návratu domov sa obáva
Začiatkom tohto roka sa o Farbičkovi aj písalo. Nie však o jeho výtvarnom talente, ale o tom, ako bral starým ženám šaty, obliekal sa do nich a budil verejné pohoršenie. „Napísali to so všetkým, aj s prezývkou. Médiá často poučujú, že k duševne chorým sa treba správať citlivo, no opak je pravdou,“ hovorí. Aj z toho dôvodu sa návratu trocha obáva. „ Mám našťastie okolo seba kopu priateľov, ktorí pri mne stáli a stoja. Vedia, že pre okolie nie je moje ochorenie nijako nebezpečné, a chcú ma podporovať v mojej najväčšej záľube,“ hovorí.
