Nikdy som sa necítila ako Švédka

Kedysi patrila medzi najpopulárnejšie speváčky v Československu, hviezdy Tatrarevue. Pred staršou generáciou stačí vysloviť jej meno a hneď vedia, o koho ide. ZUZKA LONSKÁ po okupácii v auguste 1968 opustila svoju vlasť a ukončila kariéru. Na Slovensko za starými priateľmi chodieva. Tentoraz ju však pritiahla milá povinnosť. Krstila sa tu kniha jej mamy Žo Langerovej, v ktorej opisuje údel ženy komunistu odsúdeného vo vykonštruovanom politickom procese. Z knihy sa veľa dozvieme aj o Zuzke Lonskej.

Od roku 1968 žijete vo Švédsku. Ako ste si tam zvykli? Celkom ste zanechali spev?

Vedela som dobre po anglicky a slušne aj iné jazyky, rýchlo som si teda našla miesto. Vypracovala som sa na miesto sekretárky jedného z hlavných šéfov dôležitého podniku. Potom som bola asistentkou na osobnom oddelení. Nemalo to veľa spoločné s umením, ale bola som celkom pyšná, že som si dokázala, že viem robiť aj niečo celkom iné. Lásku k hudbe som však nikdy nestratila. Aj obaja moji synovia sú veľmi muzikálni. Daniel je koncertným klaviristom a Boris, inak lekár, je veľmi dobrý spevák. Celkom som sa vzdala myšlienok na spev. Ale stalo sa niečo nepredvídané. Pred dvoma rokmi tu oslavoval 90. narodeniny klavirista Juraj Berczeller, s ktorým som kedysi vystupovala. Veľmi si želal mať ma tu ako hosťa, na predstavení v divadle Milana Lasicu. Boli pozvaní starí priatelia - hudobníci, herci a speváci. Vyprovokovali ma, aby som zaspievala pár džezových pesničiek, sprevádzal ma Braňo Hronec. Vďaka tomu vznikol nápad vydať spolu s ním cédečko, ktoré sme krstili pred necelým rokom. Vtedy som mala v Bratislave aj pekný koncert s Braňom, veľmi sa vydaril. Bola som dojatá, že som sa zasa dostala na svoje staré pôsobisko, veď kedysi som veľmi dlho spievala presne na tej istej scéne, v Tatrarevue.

Zaspievali ste si vo Švédsku niekedy aspoň doma?

Sama pre seba áno. Spočiatku som tam spievala aj s amatérskymi orchestrami, taký svetový repertoár, lebo slovenské pesničky tam, žiaľ, nikomu nič nehovorili.

Aký bol tu doma váš najväčší hit?

Spievala som vtedy pekné pesničky ako Vlčí mak, Jazmíny, Zemeguľa. Anglické sa nevydávali, s nimi som mala úspech len na javisku, spievala som ich na džezových festivaloch, práve s Braňom Hroncom. Až tesne pred emigráciou, v súvislosti s uvoľnením, sa mi podarilo vydať jedinú veľkú platňu s medzinárodným repertoárom.

Spievali ste vo viacerých jazykoch, aj po rusky.

Vždy som si na tom zakladala. Aj moja mama v knihe spomína, že preto, aby som mohla spievať anglické a džezové piesne, ktoré mi najviac sedeli, zaspievala som za večer aj niekoľko ruských, a tým som to kompenzovala. Tak mi to prešlo, potom akceptovali aj tie anglické.

Predsa len, tu, doma, ste boli populárna speváčka. Nebolo vám ľúto, že ste vo Švédsku skončili so spevom?

Samozrejme, že mi to bolo ľúto. No ja som pozitívny človek. Vždy som si hovorila: Aspoň nebudem musieť zápasiť s dilemou ako iní speváci, kedy skončiť - aby človek nebol príliš starý a trápny. Takže je trochu zvláštne, že som sa v tomto veku zasa objavila na javisku.

V koľkých rokoch ste zanechali kariéru?

Mala som 32 rokov.

Na Slovensko ste teraz prišli, lebo sa tu krstila kniha vašej mamy, v ktorej opisuje ako jej muža, vášho otca, odsúdili komunisti vo vykonštruovanom procese na vyše dvadsať rokov väzenia. Vyšla už vo viacerých jazykoch, prečo v slovenčine vychádza až teraz?

Už keď ju písala, veľmi si priala, aby mohla vyjsť na Slovensku. Jediným zadosťučinením pre ňu bolo, že text knihy aspoň odvysielali na Slobodnej Európe v preklade Ľudmily Ďurovičovej. Mama sa nedočkala pádu komunizmu, ale so sestrou Táňou sme sa stále pokúšali uskutočniť mamin sen. Naša úprimná vďaka za to patrí Nadácii EZRA a Múzeu židovskej kultúry.

Vaše meno netreba staršej generácii naozaj predstavovať, hneď vedia, o koho ide. Ako spomínate na svoje začiatky? Vraj jedna rodinná priateľka vám ušila z obsahu amerického balíka cez noc odvážne dlhé čierne šaty bez ramienok, aby ste mali v čom vystupovať.

Áno, moje začiatky boli naozaj veľmi improvizované, po všetkých stránkach. Sporadické balíky od príbuznych z Ameriky v časoch, keď u nás nebolo nič dostať a ani sme nemali žiadne peniaze, prichádzali ako vykúpenie.

Vraj ste mali dva týždne na to, aby ste zvládli hudobnú teóriu, lebo ste museli zložiť skúšku pred komisiou a nepoznali ste veľmi noty.

Noty som poznala len z hudobnej výchovy v škole. A na to, aby som mohla vystupovať pod záštitou Hudobnej a artistickej ústredne, som musela zložiť skúšku z hudobnej teórie.

Bolo treba nájsť aj nové meno, nepripomínajúce meno vášho otca, ktorý bol u komunistov v nemilosti. Ako ste k nemu prišli?

Musela som ho narýchlo vymyslieť, keď ma chceli dať na plagát v Trenčianskych Tepliciach, kde som mala prvé angažmán. Jediné, čo mi napadlo, bolo meno Lanská, lebo začiatok bol odvodený z Langerovej. Zhodou okolností urobili v tlačiarni chybu a napísali Lonská. Tak to aj ostalo.

Spočiatku boli námietky proti vášmu americkému prízvuku, dekadentnej intonácii, vibrátu, ako aj proti západnému repertoáru. Ovplyvnil vás život v Amerike, kam vaši rodičia unikli pred nacizmom?

Mala som dva roky, keď sme odišli a skoro desať, keď sme sa vrátili, takže je samozrejmé, že ma to ovplyvnilo. Moja mama, Budapeštianka, ktorá sa vydala do Bratislavy, ešte nehovorila po slovensky, mojou prvou rečou bola teda angličtina. Od útleho detstva hovorili so mnou rodičia veľmi otvorene o dôvodoch emigrácie a vždy som sa cítila Európankou.

V Amerike to medzi vašou mamou a otcom trochu škrípalo. Hovorievala vám o tom?

Pokladala som manželstvo rodičov za pekné, hoci som vedela, že medzi nimi boli určité nedorozumenia a hádky. Vedela som, že sa týkali "politiky", a preto som vôbec nemala rada ten pojem, hoci som tomu príliš nerozumela.

Varenie a vedenie domácnosti nebolo vraj silnou stránkou vašej mamy, ako to sama v knihe hovorí. Je to tak?

Mama bola k sebe prehnane sebakritická. Musím povedať, že hoci nebola takou vášnivou kuchárkou ako moja sestra Táňa a ja, vždy veľmi dobre varila.

Ako si spomínate na obdobie, keď vášho otca, komunistu, odsúdili jeho "vlastní", teda tiež komunisti, vo vykonštruovanom procese na vyše dvadsať rokov väzenia a vysťahovali vás z bytu v rámci akcie B na vidiek?

Mám na to hrozné spomienky. Bola som uvedomelou pionierkou. No vedela som, že môj otec bol nekonečne čestný, slušný a skvelý človek, preto som veľmi rýchlo pochopila, že sa stal obeťou hroznej nespravodlivosti a že to, v čo som verila, bola lož. Musela som sa s tým psychicky vyrovnať, celkom nezávisle od všetkých praktických problémov, ako bolo napríklad chodenie do školy z Tvrdošoviec do Nových Zámkov.

Politika zasiahla neskôr aj do vášho života. Ťažko sa vám žilo vo Švédsku ako emigrantke?

V šesťdesiatom ôsmom boli emigranti z Československa populárni, všade nás prijímali s otvorenou náručou. Dnešní emigranti z celého sveta majú podstatne horšiu siuáciu. Pomerne rýchlo sme sa udomácnili. Aj sme sa chceli čím skôr asimilovať, pretože sme nemali vôbec vyhliadky, že by sme sa niekedy mohli vrátiť domov. Vedeli sme, že je dôležité, aby sme sa dobre naučili po švédsky. Nikdy som sa nezačala cítiť ako Švédka, ale predsa - išlo o to, cítiť sa ako doma.

Švédština sa zdá byť dosť ťažký jazyk. Ako ste ho zvládli?

Áno, hádam znie ako ťažký jazyk, ale keďže som vedela po anglicky a po nemecky, dalo sa to zvládnuť. Veľmi skoro som pasívne rozumela, mohla som čítať noviny a zakrátko už aj knihy. O niekoľko mesiacov som už konverzovala.

Doma, medzi sebou, ste sa rozprávali ako?

Synovia sa rýchlo prispôsobili, naučili sa po švédsky, ale vždy hovorili plynulo po slovensky so mnou a po česky so svojím otcom.

Kedy zomrel váš prvý muž, hudobník Zdeněk Kratochvíl?

Pred dvadsiatimi rokmi.

Tiež si našiel občianske povolanie?

Pracoval v skúšobni elektrických prístrojov. Zaoberal sa však aj hudbou. Bol nielen dobrým spevákom, ale aj výborným trombónistom. Učil na hudobnej škole a hrával klasickú hudbu v malom orchestri.

Čím je váš druhý partner?

Slávek je povolaním strojný inžinier.

Ako sa vám javilo Švédsko v porovnaní s vtedajším Československom?

Zdalo sa nám, že sme prišli do iného sveta. Slobodná krajina pre nás znamenala veľmi veľa, využívali sme možnosť cestovať. V Československu, počas liberalizácie, sme zažili niekoľko úžasných mesiacov, bola tu nádherná atmosféra. Lenže my sme mali v dobrej pamäti staré časy teroru a hrôzy a báli sme sa, že by sa mohli vrátiť. Preto sme nikdy neoľutovali, že sme emigrovali. I keď Švédsko má pre nás možno trošku tvrdé podnebie, v podstate je to veľmi príjemná krajina a mentalita ľudí v nej nie je príliš vzdialená našej.

Bolo niečo, čo vás tam zaskočilo?

To ani nemôžem povedať. Nie je taký veľký kultúrny rozdiel medzi Švédskom a Československom, to naozaj nie.

Švédsku kultúru ste si obľúbili? Máte rada Bergmana?

Mám veľmi rada Bergmana, Strindberga, vždy som mala rada škandinávskych spisovateľov aj hudobníkov. A musím povedať, že Švédi mali vždy úprimný vzťah k českej a slovenskej kultúre.

Zvykli ste si na tamojšie podnebie?

Mne lepšie vyhovuje naše podnebie, aj príroda sa mi zdá byť rozmanitejšia v strednej Európe, na severe je strohá a monotónna. No je tam neuveriteľne krásny čistý vzduch a pokoj.

Ľudia sú tam iní?

Možno sú o niečo uzavretejší. No nájdete tam aj veľmi úprimných a vrelých ľudí, takže sme si tam našli aj priateľov. Ale starí priatelia sú predsa len najlepší, a tí sú v našom starom domove.

Mali ste po emigrácii nejaké kontakty s Československom alebo to nebolo vôbec možné?

Mali sme veľmi zlé alebo skoro nijaké kontakty, pretože sme nechceli nikoho kompromitovať. Známi nám otvorene dali vedieť, že s nami nemôžu udržiavať styk, pretože by ohrozovali svoje pozície, kariéru, štúdium svojich detí. My sme to akceptovali, povedali sme si, že sa nedá nič robiť. Ale bolo úžasné, keď sme sa po zamatovej revolúcii prvýkrát vrátili domov. Bolo dojímavé, naozaj fantastické, stretnúť starých priateľov. Vôbec sa nedalo pochopiť, že medzitým uplynulo dvadsať rokov bez kontaktov. Odvtedy chodievame domov dosť pravidelne. Môj muž je Pražák, takže chodíme aj do Prahy, aj do Bratislavy.

Domov? Doma ste teda tu?

Pre mňa je úžasný pocit mať dva domovy. Cítim sa tu ako doma. Ale takisto vo Švédsku. Cítim sa doma práve tam, kde som. Vo Švédsku mám deti a vnučky, na ktoré sa vždy teším.

Aj teraz ste navštívili starých priateľov?

Áno, hlavne z hudobného života, kolegov z Tatrarevue. Mám tu spolužiačky a priateľky, s ktorými som sa nevidela celé roky. A keď sa stretneme, je to akoby sme sa boli videli včera.

Máte tu ešte aj rodinu?

Väčšina mojej rodiny emigrovala. Na Slovensku mám jedného bratranca, je lekárom v Kollárove.

Verili ste niekedy, že sa sem ešte pozriete?

Práveže nie. To bolo celkom neočakávané. Boli sme si plne vedomí toho, že keď sme sa vysťahovali, v živote sa sem už nepozrieme. Bolo to niečo, s čím sme nemohli počítať a o to je to radostnejšie.

Na aké miesta zavítate, keď prídete do Bratislavy?

Vždy sa snažíme vidieť čo najviac predstavení v divadle i v opere. Známi nám ukážu všeličo nové, čo tu vzniká. Bratislava sa pekne rozmáha.

Myslíte si, že sa zmenila k lepšiemu alebo k horšiemu?

Aj, aj.

Konkrétne Štefánka, kde teraz sedíme, bola istý čas po revolúcii čínska reštaurácia. Pritom je to kaviareň s tradíciou.

Áno, chodieval sem ešte môj otec, keď sme sa vrátili po vojne z Ameriky. Stretával sa tu so starými priateľmi, hrávali sa tu šach. Veľmi sa teším, že to obnovili.

Ste rada, že ste na Slovensku a že je to slobodná krajina?

Veľmi ťažko sa mi posudzuje politická situácia, o ktorej mi známi hovoria, že je komplikovaná. Ja sa tu cítim veľmi dobre a neporovnateľne slobodnejšie ako kedysi. Takže aj keď nevidím do problémov, ktoré tu zrejme sú, predsa len - atmosféra sa mi zdá byť fajn a otvorená. Každý si tu hovorí, čo chce a aj keď sa mu niečo nepáči, môže to kritizovať, čo kedysi nemohol. A to je ten veľký rozdiel.