BRATISLAVA. Ľudia, ktorí sú na starobu poistení aj v druhom pilieri, by mali mať možnosť sa ešte raz rozhodnúť, či by nebolo pre nich lepšie spoľahnúť sa len na štátnu Sociálnu poisťovňu. Argumentuje sa mediálnym tlakom, ktorý mal mnohým občanom v rokoch 2004 a 2005 zabrániť uváženému a racionálnemu rozhodnutiu zapojiť sa do druhého piliera.
„Kampaň, ktorá bola organizovaná na vstup do druhého piliera, bola taká masívna a taká neobjektívna, že ľudia prakticky nemali žiadne informácie,“ povedal napríklad pred dvoma týždňami najznámejší zástanca tohto názoru, predseda slovenskej vlády Robert Fico.
Najsilnejší prvý polrok
Dospelí občania po skončení školy mali na rozhodnutie, či do druhého piliera vstúpia, obdobie roka a pol. Kampaň sa však reálne začala pol roka predtým, v lete roka 2004. Mediálna agentúra Unimedia odhaduje výdavky všetkých správcovských spoločností na všetky druhy reklamy v médiách v prvom polroku kampane na vyše 260 miliónov korún.
Intenzita ich jesennej a predvianočnej kampane v roku 2004 bola taká, že objemom ju neprekonali ani celé roky 2005 a 2006. Dohromady minuli správcovské spoločnosti v rokoch 2004 až 2006, keď sa ľudia dobrovoľne rozhodovali, či si sporiť na súkromné účty, podľa odhadu Unimedie približne 650 miliónov korún. Premiér Fico opakovane hovoril o tom, že takto bola minutá miliarda korún.
Ani veľa, ani málo
Aký môžu mať vplyv výdavky dôchodkových správcovských spoločností na správanie médií, možno ukázať opisom toho, čo by sa stalo, ak by do inzercie neinvestovali ani korunu. V rokoch 2004 a 2005 by v takom prípade boli celkové tržby sektora nižšie o približne štyri percentá, v roku 2006 len o niečo viac ako percento.
Celý sektor by v príjmoch rástol počas všetkých troch rokov, aj keby dôchodkové kampane neboli.
Z pohľadu správcovských spoločností bolo 650 miliónov korún investovaných do reklamy menší z nákladov ich marketingu. Zatiaľ čo do médií tak minuli v priemere okolo štyristo korún na získaného poistenca, sprostredkovateľom zaplatili viac. Šlo o tisícky korún, niektoré správcovské spoločnosti vo finiši platili maklérskym sieťam za získaného človeka aj sumu okolo desaťtisíc korún.
