V máji ste za dramatických okolností odišli z čela Svetovej banky. Čo teraz robíte?
„Som na American Enterprise Institute a venujem sa rozvojovým otázkam. Je to pole, kde sa dá veľa urobiť. A úprimne povedané, treba prekonať mnoho starého myslenia. “
Starého myslenia? Aké staré myslenie máte na mysli? V americkej administratíve?
„Predovšetkým vo veľkých rozvojových organizáciách vrátane Svetovej banky a USAID. Veľmi pomaly prichádzajú na to, že úspech trebárs takých krajín, ako je Čína, z veľkej časti závisí od súkromného sektora. Svetová banka však zatiaľ skoro všetky peniaze dáva vládam. Podľa môjho názoru sa príliš hovorí o biede v Afrike. To je síce tragická pravda, ale keď sa nehovorí o ničom inom, odháňa to súkromných investorov.“
Tento váš záujem o rozvojové projekty je asi motivovaný pôsobením vo Svetovej banke.
„Určite. Pochybujem, že by som o tom toľko vedel, keby som tam dva roky nepracoval. Ale môj záujem siaha omnoho ďalej, do obdobia pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som bol námestníkom ministra zahraničia pre juhovýchodnú Áziu. Existuje určitá analógia. Keď môžete pomôcť ľuďom, ktorí bojujú proti tyranii, ako kedysi Česi proti komunizmu, prináša to človeku veľké zadosťučinenie. A rovnako tak máte pocit zadosťučinenia, keď pomôžete ľuďom bojujúcim s chudobou. Presne taký pocit som mal v Afrike, a preto to nechcem nechať.“
Prečo sa podľa vás dostal Irak do takej katastrofálnej situácie? A dá sa ešte vôbec zachrániť?
„Nechcem sa púšťať do dlhých diskusií o irackej politike. Ale myslím, že by ľudia mali byť veľmi opatrní so všetkými predpoveďami. Veľmi ťažko sa dá povedať, ako sa to vyvinie. Môže sa to skončiť úplnou katastrofou, ale tiež to môže byť oveľa lepšie. Myslím, že sme mohli rýchlejšie vytvoriť novú irackú vládu a snáď aj novú irackú armádu. Ale sme, kde sme.“
Takže dúfate, že sa Irak postupne stabilizuje? Napríklad, že sa všetky strany konfliktu unavia a začnú rokovať, ako hovorí Elie Wiesel?
„To vážne neviem. To, čo sa teraz deje v sunnitskej provincii Anbar, naznačuje, že by mohol mať pravdu. Iračania potrebujú pocit bezpečia a vedomie, že majú čo hovoriť do toho, ako sa im vládne. Pokiaľ budú tieto podmienky splnené, situácia v Iraku sa zmení. A dúfam, že Wiesel má pravdu.“
Vnímate to, čo sa deje v Iraku, ako svoju osobnú zodpovednosť?
„Všetci, kto sme sa na tom podieľali, nesieme určitú mieru zodpovednosti. Nie som architekt, ako ľudia bežne tvrdia, ale rozhodne som irackú vojnu podporoval. A myslím, že je zatiaľ predčasné hovoriť, či to bolo správne rozhodnutie, alebo nie. Viem len, že Saddám Husajn bol hrozný muž. Nikto nehovorí o tom, čo by sa stalo, keby sme neposlali nič. Čo keby urobil Západ správnu vec v roku 1938? Možno by sme mali vojnu s Nemeckom a ľudia by hovorili: Vy ste začali vojnu s chudákom pánom Hitlerom a on pritom chcel len zachrániť sudetských Nemcov.“
Zvláštna paralela...
„To nemalo byť rýpnutie. Len som chcel povedať, že si vždy vyberiete jednu cestu a nemôžete tušiť, ako by sa udalosti vyvíjali, keby ste rozhodli inak. Myslím, že je úplne jasné, že sankcie sa zrútili a Saddám nebol odrezaný od sveta. Keby sme nič neurobili, vyšiel by z toho oveľa silnejší. Ale tiež súhlasím s tým, že sa dali urobiť iné veci, než sme nakoniec urobili. Raz o tom budem chcieť napísať knihu, ale teraz ma úprimne zaujímajú iné veci.“
Veľkou témou je teraz Irán. Akú stratégiu by ste presadzovali vy? V čom sa Irán 2007 líši od Iraku 2002?
„Nechcem sa púšťať do debaty o Iráne. Irak s vtedajšou vládou vylučoval akúkoľvek inú možnosť, než tú vojenskú. V Iráne síce nie je úplne otvorená spoločnosť, ale je otvorenejšia vonkajším vplyvom než Saddámov Irak.“
Takže by ste proti Iránu v súčasnej situácii silu nepoužili?
„To som nepovedal. Nepovedal som ani jedno, ani druhé.“
A čo americká protiraketová obrana, ktorej súčasť má byť v Česku? Ako sa pozeráte na tento spor s Ruskom?
„V tomto smere sa necítim dostatočne kvalifikovaný. Ale odhliadnuc od technických faktorov, tak pre stabilitu a bezpečnosť Európy je veľmi dôležitá jednota NATO. Nemyslím, že by protiraketový dáždnik bol pre kohokoľvek v Európe hrozbou. O tom sa však Američania zatiaľ márne snažia presvedčiť Rusov. Viete, pamätám si, ako ľudia hovorili, že sa budú Rusi cítiť nesmierne ohrození rozšírením NATO o Československo a Poľsko, ale myslím, že sa s tým nakoniec zmierili.“
Autor: Tomáš Jeník, Lidové noviny
