KOŠICE. Včera mal mať rannú šichtu. Na pondelok si však vypísal dovolenku. Nastúpi až dnes na poobedňajšiu.
Majster Slovenska v maratóne je číry amatér. Elektrikár v teplárni košických železiarní. Volá sa Imrich Pástor a predminulý týždeň dovŕšil Kristov vek.
V nedeľu skončil na Medzinárodnom maratóne mieru šiesty v osobnom rekorde 2:21:59. Patriot ako hrom. Nikdy nijaký iný maratón nebežal. Len ten svoj, košický. V roku 2004 dobehol dvanásty, z našich však až štvrtý (2:33:13), potom dvakrát za sebou dvanásty, vždy ako druhý Slovák (2:31:51 a 2:28:25).
„Raz príde aj na to, že sa kamsi vyberiem, ale to si budem musieť povymieňať viac šícht,“ vraví poctivý zamestnanec US Steel a poctivý hltač kilometrov. V stredu odkrútil nočnú a na piatok aj na včera si vzal voľno. „Mám zlatého majstra,“ tvrdí.
„Maratón je jediná pravda o behu. Na jeho trati sa nik neschová,“ filozofuje a len z máločích úst vyznievajú známe pravdy tak úprimne ako z jeho.
Celý prvý polčas rozhovoru držal okolo pliec svojho trénera Pavla Madára. Ešte má čo dobiehať: Madár skončil na košickom maratóne v rokoch 1980 a 1981 štvrtý, v prvom prípade vo skvelom čase 2:15:44.
„Nebyť kŕčov, ktoré ma chytili na tridsiatom piatom kilometri, asi by som už tohto roku bežal pod 2:20. Keby to bolo vyšlo, nedržím trénera okolo krku, ale nosím ho na ramenách,“ vravel s úsmevom Pástor a zastrájal sa: „Uvidíte o rok.“
Narodil sa v šackej pôrodnici, ale pochádza z Vyšnej Myšle. „Už sa však cítim Košičanom,“ pripomína. „Milujem to, čo oni: maratón. Čo už môže byť krajšie, ako dobehnúť maratón ako prvý z Košičanov?“
Maratón vďaka MMM zapustil na východe hlboké korene. V análoch jeho víťazov síce figurujú len Karol Halla, František Višnický a Róbert Štefko, no do galérie košických velikánov patrí aj Pástorov tréner. „Hodinu pred štartom mi skvele premasíroval chrbát,“ vraví Imrich. Madár je chýrny fyzioterapeut, ktorý občerstvoval svaly aj olympijským medailistom Krnáčovi či Židekovi, alebo hokejistom Bicekovi, Staňovi, Nagyovi či Mariánovi Hossovi. Neraz aj inému maratóncovi košického Obal servisu, martinskému rodákovi Miroslavovi Vankovi.
„Ak nerátam dráhový titul na 10 kilometrov spred troch rokov, vždy som končil druhý alebo tretí, spravidla za Mataninom alebo Vankom. Teraz to bolo iné,“ vytešoval sa Pástor, ale hneď seriózne pripomínal: „Im to dnes nevyšlo, to sa v maratóne stáva.“
Všetci čakali na Vankov debut. On sa mal stať pastorom slovenského maratónu.
„Ja som tak nechcel, aby sa to rozkríklo, ale vás novinárov sa nedá ustrážiť. Mal som zatĺkať, keď ste sa mi ozvali? Ja som chcel bežať inkognito. Teraz mám hanbu,“ ponosoval sa, keď kdesi za 31. kilometrom ani po štvrtej masáži zablokovaného chrbta nerozhýbal nohy do zvyčajného rytmu.
„Nemáte,“ tvrdili sme mu.
„Mám,“ oponoval. „Aspoň keby som bol dobehol. A tak som chcel. To, čo vám rozprávam o problémoch s krížami, bude pripadať ako výhovorka.“
Ak máte rovnaké obavy ako Vanko, vedzte, že sa mýlite.
O druhej omši a spomienkach
Košický organizátor stratil trpezlivosť: „Chlapi, nechajte ho aspoň sa obliecť, veď nám nachladne,“ karhal novinársku svorku, ktorá na jeho vkus pridlho spovedala nového majstra Slovenska Imricha Pástora.
Ženička, o ktorej som si sprvu myslel, že je jeho mamou alebo babkou, trpezlivo čakala, kým dohovoríme. Až to Imrovi prišlo ľúto a obrátil sa k nej: „Prosím, pani.“
„Tuto sa mi, prosím, podpíšte,“ prevravela potichu a prevrátila na rub svätý obrázok, ktorý držala v ruke.
Pánboh jej to iste odpustí. On už dávno zistil, že Košičania v prvú októbrovú nedeľu chodia na dve omše.
Spomenul som si na publikovanú historku spred sedemdesiatich rokov. Vtedy v Košiciach vyhral Francúz Désiré Leriche, povolaním záhradník, ktorý o sedem rokov zahynul v jednom z koncentračných táborov. Béla-báči Bukovský, hlava aj krk košického maratónu, mu síce poslal do Paríža cestovný lístok, ale nevedel, že už existuje UPS.
Zásielka meškala a Désiré mal len dve možnosti: čakať a zmeškať štart, alebo poprosiť známych, aby sa mu na cestovné poskladali.
Krásne časy: dobré skutky boli rýchlejšie ako pošta.
Leriche prišiel a vyhral. Za každý svoj autogram však pýtal pár korún. Všetci si mysleli, že sa mu skladajú, aby krajanom vrátil, čo mu požičali. Omyl. Všetko, čo do klobúka vyzbieral, pred odchodom odovzdal s odkazom: Dajte to chudobným.
Veď vravím: krásne časy. Keby ešte boli, vyzbierali by sme sa do zvončeka, aby nabudúce mohol prísť do Košíc nielen Keňan Biama, ale aj Etiópčan Gebreselassie, lebo Košičania by si to zaslúžili, a ten by potom na novinársku otázku, čo s peniazmi, ktoré vybehal, odvetil ako Leriche.
Snívam? Idem sa vyspovedať.
