Tvorivú oázu našiel v horskej dedinke Nevoľné v Žiarskom okrese, kde rodina kúpila starý vidiecky dom. Väčšinu prác sa na ňom snaží zvládnuť sám. "Celý deň pobehujem medzi murárčinou a ateliérom, už ani neviem, čo ma napĺňa viac," usmeje sa.
Spoločnosť mu najčastejšie robia piesne v rodnej estónčine, ktoré voňajú severom, Baltom a nádhernou prírodou ostrova Hiiumaa, kde trávil mladé roky. Hoci sa narodil v hlavnom meste Tallin, na "svoj" ostrov dodnes nedá dopustiť. Rovnako rýchlo si však zvykol aj na Slovensko, kam ho doviedol osudový vzťah. Slovenčina mu problémy nerobí, hoci on sám má na to opačný názor. "Kým som učil na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, bolo to určite lepšie. Bol som nútený so žiakmi komunikovať. Teraz som na slobodnom povolaní, žijem trocha uzavretejšie a občas mi nejaké to slovné spojenie vypadne. Rovnako je to však aj s estónčinou, keď sa vrátim domov. Stane sa mi, že k nej pripletiem slovenské slovo. Veď tu žijem takmer tridsať rokov, hoci občianstvo mám stále estónske," dodáva.
Na Nevoľnom cíti voľnosť
Dedinka Nevoľné leží vysoko vo vrchoch. Zima sem prichádza už v novembri a často trvá do polovice apríla. Prispôsobené sú tomu aj stavby. Domy v tunajšom kraji zvykli mať pevné základy a hrubé steny. V zime dokázali udržať teplo, v letnom sparne boli útočiskom pred horúčavami. Adamsonovci si v Nevoľnom kúpili starý vidiecky dom, ktorý je časťou typickej zástavby dlhých domov so spoločným vnútorným dvorom. "V rade za sebou nadväzujú štyri domy, pričom každý z nich má trochu odlišnú architektúru," hovorí Adamson. Podľa požiadaviek pamiatkárov museli prispôsobiť výšku a tvary striech, aj vonkajšiu úpravu domov. Inak by z tejto dlhej stavby mohol vzniknúť poriadny guláš. Adamsonovci vlastnia zadnú časť domu, ktorú pôvodní majitelia stavali v dvoch časových obdobiach. Novšia pochádza z rokov po druhej svetovej vojne, staršiu postavili pre chorvátskych zajatcov počas prvej svetovej vojny. "Pôvodne to bola maštaľ, takže prestavba je naozaj zložitá," vysvetľuje Jaak Adamson.
Dom padol do oka Adamsonovej manželke a hoci bol naozaj nádherný, jeho stav bol doslova katastrofálny. "Bol na spadnutie, ešte pár rokov nečinnosti a zrútil by sa," hovorí.
Prestavbu robí rodina už niekoľko rokov po etapách. Hoci ateliér už maliar zariadený má a naplno v ňom pracuje, obytná časť na rekonštrukciu ešte len čaká. "Pokryli sme strechu, to som považoval za prvoradé. Na to som si zavolal odborníkov, lebo do takých zložitých prác sa človek nemôže pustiť sám," tvrdí. Súčasťou rozľahlej záhrady je aj staré humno, ktoré by raz mohlo slúžiť popri ateliéri ako dielňa. "Je ešte v dobrom stave, staticky ho netreba zabezpečiť. O jeho prestavbe však budem rozmýšľať až potom, čo dokončíme dom."
Nevoľné je podľa neho na maľovanie ako stvorené. Stačí si otvoriť okno na pavlačových priestoroch a človek má dokonalý výhľad ako na dlani. Nemusí ani vyraziť do plenéra. "Je tu dostatok pokoja na prácu a to ma láka na tejto dedine najviac," dodáva maliar.
Dom nechce tlačiť do estónskej architektúry
Architektúra na rodnom ostrove Hiiumaa je typicky severská, čiastočne však poznačená aj nemeckými vplyvmi. Krajina je tu rovinatá, úplne odlišná od tej, v akej sa umelec usadil na strednom Slovensku. Na rozdiel od Nevoľného, ktoré je vysoko v horách, dosahuje najvyšší bod ostrova Hiiumaa iba 68,5 metra. Turistickým lákadlom je tu druhý najstarší maják v Európe, ktorý navigoval plavidlá od 16. storočia, alebo veľký kráter po meteorite, ktorého vek sa odhaduje na 450 miliónov rokov. Správnym centrom ostrova je mestečko Kärdla s typickou, čistou severskou architektúrou. Napriek tomu, že Adamsonovi je tento typ architektúry blízky, nikdy nerozmýšľal, že by časť prvkov mohol preniesť aj na Slovensko.
"Sú to veci, ktoré treba riešiť citlivo. Každý región je typický aj architektúrou a v tomto duchu by sa mala robiť aj prestavba objektov. Preto chcem aj dom v Nevoľnom prestavať tak, aby zapadol do koloritu tohto kraja. Akékoľvek nepôvodné prvky by mohli pôsobiť rušivo a umelo," hovorí umelec.
Dilemu mal už vtedy, keď musel malé okienka nahradiť väčšími. Kvôli dostatku svetla v ateliéri to však bolo nevyhnutné.
Umelec aj rybár
S ostrovom Hiiumaa a detstvom však umelec spája nielen príjemné spomienky. "Otec bol námorným kapitánom a obdobie druhej svetovej vojny bolo pre nás veľmi ťažké. Poznačila ho rovnako sovietska ako aj nemecká okupácia. Otca uväznili a poslali do koncentračného tábora Sillamäe. Zajatci v ňom pracovali pri obohacovaní uránu z Jáchymovských baní a tam sa začali aj otcove zdravotné problémy. Náš majetok skonfiškovali. Otec sa síce k rodine vrátil, no zakrátko zomrel," hovorí maliar.
Rodina bola v zlej finančnej situácii a Jaak Adamson musel popri štúdiách pracovať. V roku 1958 začal na Tallinskej výtvarnej akadémii študovať dizajn, no tento odbor ho veľmi neoslovil. Prestúpil preto na odbor závesnej maľby, ktorý viedol uznávaný pedagóg Valerian Loik. Po skončení školy pracoval ako učiteľ na ostrove Hiiumaa, bol asistentom na vysokej škole, ale aj rybárom. Týmto povolaním sa živilo mnoho obyvateľov ostrova. Často to bola drina na chladnom mori, no Adamsonovci sa na prácu nikdy nesťažovali.
"V našej rodine sa ľudia vedeli obracať, žiadna práca im nesmrdela. Starý otec bol "von", mal šľachtický pôvod, no napriek tomu si ho pamätám, ako vždy tvrdo drel. Bol rovnako zdatným murárom, kominárom, aj klampiarom. Časť z toho sa hádam nalepilo aj na mňa," hovorí Adamson.
Nielen maľuje, ale aj píše
V týchto dňoch pripravuje Jaak Adamson autorskú výstavu v galérii v Banskej Štiavnici. Zatiaľ nesie pracovný názov Krajina baníkov a s väčšinou diel už finišuje. "Kým som sa pustil do práce, musel som si veľa naštudovať o histórii a tradícii baníctva, ako aj o neľahkej práci baníkov. Až potom možno naplno rozvinúť tvorivú fantáziu," dodal. Ateliér v Nevoľnom už teraz zapĺňajú štiavnické motívy, napríklad neopakovateľná Piargska brána, či krajinky v okolí mesta. "Musím trocha ubrať z murárčiny, aby som všetko do novembra stihol," dodal Adamson.
Popri maľbách, kresbách a grafikách skúša aj nové výtvarné techniky. Zaujímavosťou sú napríklad kožené objekty. "Jadrom je polystyrén a koža je nalepená z vrchnej časti. U nás má táto technika tradíciu, no na Slovensku až taký ohlas nemala. Predsa len sú medzi výtvarnými tradíciami našich krajín určité odlišnosti," dodal.
V súčasnosti sa pustil aj do reštaurovania dvoch originálov z pozostalosti popredného slovenského maliara Gejzu Angyala, ktoré dostal do daru od jedného z príbuzných Angyalovcov.
Pri písaní pomáha syn
Adamson je aj autorom učebnice o výtvarnom umení, ktorá je pre študentov estónskych gymnázií akousi rukoväťou výtvarnej tvorby. "Medzi slovenskými a estónskymi gymnáziami je rozdiel, lebo na Slovensku sa výtvarné umenie ako predmet nevyučuje. Knihu som napísal spoločne so synom Andresom, ktorého mám z prvého manželstva a žije v Estónsku. Vedie úspešné vydavateľstvo a podieľal sa aj na vydaní môjho výtvarného albumu," dodal umelec.
Ďalšie dve deti sa mu už narodili na Slovensku, no s rodinou v Talline stále udržiava pravidelný kontakt. "Snažím sa chodiť do Estónska minimálne raz do roka. Keď spustím v Nevoľnom rodnou estónčinou, nestihnú sa ľudia čudovať. Mnohí si mysleli, že tento jazyk je podobný skôr švédčine. Musel som im vysvetliť, že ide o jeden z ugrofínskych jazykov, ktorý znie podobne ako fínčina. Tradície rodnej krajiny sú mu stále veľmi blízke. "Na Slovensku Estónsko diplomatické zastúpenie nemá, veľvyslanectvo pre štyri stredoeurópske krajiny je vo Viedni. Odtiaľ mám informácie, že som jediným Estóncom, ktorý má na Slovensku momentálne trvalý pobyt," dodal.
Ohnutú históriu svojej krajiny miluje. Územie bolo od staroveku osídlené indoeurópskymi Baltmi, približne v siedmom storočí ich ovládli ugrofínski Estovia. Dlho odolávali náporu Vikingov a Kyjevskej Rusi, v 13. storočí ich však dobyl Rád nemeckých rytierov.Najzložitejšími rokmi boli roky začlenenia pod Sovietsky zväz. "Napriek tomu môžem povedať, že rusifikácia bola silnejšia na Slovensku, ako v Estónsku, čo je určitý paradox. Estónci si aj v najťažších rokoch dokázali uchovať svoju identitu a vždy inklinovali k severským krajinám," dodal Adamson.
Hoci Slováci a Estónci sú podľa neho povahovo odlišní, mnohé črty majú spoločné. "Je to napríklad aj snaha nevzdať sa svojej identity a to sa mi na nich páči," dodal. Keď v roku 1994 písal publikáciu s názvom "Ako sa Estónsko stane malým severským tigrom", mnohí ľudia sa usmievali. Dnes však patrí nielen historický Tallin, ale aj celá krajina k najväčším turistickým lákadlám severu.
JAAK ADAMSON
- estónsky akademický maliar, narodil sa v roku 1938 v Talline. Vyštudoval Tallinskú výtvarnú akadémiu, od roku 1980 žije a tvorí na Slovensku. Je členom Únie estónskych výtvarníkov a tiež Slovenskej výtvarnej únie. Popri výtvarnej tvorbe sa venuje aj teórii umenia. Je autorom učebnice výtvarného umenia pre gymnáziá v Estónsku a Lexikónu estónskeho výtvarného umenia a architektúry.
